16
Vysoké Tatry – Kozia stena
(2014.08.22 – Kozia stena – Ostrým pravého piliera kl.5 – Katka a Magi)
Zopár mailov o počasí, jeden telefonát o potvrdení cesty do Tatier a večer pred odchodom ešte pár mailov čo berieme na pitie a jedlo. To preto, lebo výber steny a cesty je taký, že lezieme s batohmi. Predpoved bola celkom pozitívna, a ku podivu, Aladin aj Meteoblue sa zhodli, že pršať nebude. Trochu chladno, slabý vietor a do dvanástej celkom slnečno.
Ráno odchod rýchlikom z Košíc o 4:08, cereálna bagetka s pivkom a driemem až po Poprad, kde pristúpila Katka. Už zjesenieva, bo svitať začalo až tesne pred Popradom. Ďalšie pivko v zubačke, bo pivný režim treba dodržiavať.
Času sme mali habakuk, tak nedeľným tepmom ku sedačke na Solisko. Tam ďalšie pivko so žemľou, a nekonečné čakanie, bo teplo veľmi nebolo, o čom svedčila aj inovať na tráve. Konečne sme sa dočkali a sadáme na prvé sedačky.
Zo Soliska „rýchlo“ utekáme so stuhnutými studenými „drevenými“ nohami do Furkoty. Na prvom slnečnom mieste stojíme, zhadzujeme prvé vrstvy oblečenia a Katka preventívne olepuje malíček, tuším na pravej nohe. Akosi sa ešte nezžil s novými vibramkami. Potom vcelku jednotvárne šľapanie k Nižnému Wahlenbergovmu plesu, okolo bivaku a hore pod pilier.
Pod pilierom zhadzujeme batohy, rýchlo prezliekame suché veci a sadáme na slniečko pod jeden šuter, o ktorý sa dá oprieť a relaxujeme. Veď nie sme žiadni športoví lezci, času dosť a hlasili, že kvapky nebudú. Len tie poryvy vetra pri tej teplote so mnou občas zatrasú. Ja som zo seba nespravil cibuľu ako Katka, a trpezlivo som klepal kosu v lezeckom pyžamku a veste. Postupne som síce nahadzoval vrstvy, ale veľmi to už nepomáhalo, bo som vychladol.
Po zakusnutí nejakej žemle a dopití poslednej plechovky pivka obliekame sedačky, vešiame materiál a vyrážame. Teda ja. S batohom na chrbte, stuhnutý so studenými rukami po desiatich metroch v kolmej, dosť rozbitej štyrke sa pýtam Katky, či to naozaj chceme liezť. Odpoveď znela, čo miesto toho. Tak žľab klasifikácie 2-3 do Vyšného Kozieho Zárezu vpravo od nás. Nechutné lokrovisko sa ani mne nepozdávalo.
Tak som si povedal, že nejaká kolmá rozbitá štvorka ma predsa nezdolá. Nebolo to ťažké lezenie, len na OS človek nevedel do čoho ide a hlavne či a ako sa to bude dať odistiť. Tak som sa pomaly šolíchal hore, pevnosť skaly sa nemenila, každý druhý, tretí šuter bol voľný. Ale napokon sa ukázali obavy z odisťovania zbytočné, bo cca každé 3-4 m sa dalo niečo založiť a väčšina istítok aj vzbudzovala dôveru.
Štand mal byť na trávnatej polici pod previsom, no tam nešlo nič založiť a síce tam svietilo slnko, ale tak fučal vietor, že so mnou triaslo aj keď už som 30 m liezol. Tak poď ho ďalej, pod stienku s puklinou (tá je za 5), kde sa dal spraviť celkom parádny štand na jednom rocku a hexáčiku. Len tá neskutočná zima. Okamžite zhadzujem batoh a navliekam vetrovku. Je to trochu lepšie, ale v tieni, v severnej stene nad roklinou keď zafúka zima so mnou trasie. Katka zatiaľ stála naobliekaná v čiernom odeve na slnku, tak keď ku mne doliezla, celkom som jej závidel, že jej bolo horúco. Ja zdola v tenkom pyžamku (tenké CG) som ako cencúľ.
Druhá dĺžka za 5 celkom parádne vyzerala, hlavne že tam bola prvá stará skoba a vyzeralo to, že sa bude daľ aj odistiť. Len to množstvo lokrov a Katka rovno podo mnou. Tak lezenie zase ako po vajciach, a keď som bol také dva tri metre vľavo, už sa mi trochu lepšie dýchalo. Samozrejme somár starý odchovaný na pieskoch, vidím špáru a klapky na očiach, nepozerám na iné. Katka síce mi zdola vravela, že asi sa dá ísť doľava, že sú tam stupy, ale ja zavesený zmrznutými rukami na žabu v previsnutej špáre som už nič pod nohy nevidel. Tak poď ho hore. Špára nebola problém, perfektná žaba, raz päsť ale previsnutý bazénový výlez medzi lokre, keď špara skončila. Celkom som sa zadýchal.
Hneď nad tým som spravil druhý štand, aby som Katku nevyťahoval niekde do strany z tej 5-kovej stienky, a slzy v očiach, ako mi začali rozmrzať prsty. Parádna bolesť prvýkrát toho roku. Tú špáru Katka oblizla zľava, ako mi radila, a bolo to celkom ľahké. Ďalej už bez problémov štyri dlhé dĺžky tak za 3 s jedným miestom za 4. Parádne lezenie, bo vietor akosi utíchol, vzduch bol o nejaký stupeň teplejší a žiaden lezecký problém. Len na to neuveriteľné množstvo lokrov musel človek dávať pozor. Čo chytá a na čo šliape. Ale to je to pravé Tatranské lezenie.
Okolo 15:30 na vrchole steny, tak polhodinový bufet, nejaké fotky, a nepríjemný pocit z Kriváňa, zahaléného mrakmi, ktorých spodná hrana podozrivo klesala. Tak sme začali zostupovať. Spočiatku ľahké zlomiská, stále prudšie klesajúce a viac tráv. A tesne nad Kozím Zárezom to už nešlo Tak zlaňák. Šlinga za oblým zubom poistená uzlíkom v špárke na plochej šlinge, celkom dobrý zlaňák. A 60 m do neznáma. Samozrejme do dosť strmých tráv, kde by to už šlo bez lana, nám chýbalo ešte ~7 m, a ďalší možný zlaňák bol 2 m pod koncom lana. Tak krátke zlezenie k zubu pre šlingu, vyčistenie špáry od blata pre najväčší hexík a povel Katke, že môže zlaňovať. Pripravil som dlhú šlingu nech sa má do čoho pripnúť a potom ďalší 30 m zlaňák bez prusíka ale s istením. Na konci 30 m zlaňáku bolo na Katke vidno, že v strmých mokrých trávach sa necíti komfortne, tak ju spúšťam ďalej na istiacom lane do položenejšieho terénu.
Pokiaľ Katka zbalila oranžové lano, ja som rozobral štand a zlanil cez zub na šlinge na modrom lane. Zbalenie lana a zostup strmými trávami do dolina a traverz na jediný veľký plochý šuter, kde sme sa balili aj pri zostupe z Ostrej veže. Nejak podozrivo sa zotmelo a kvapky. Nijaký silný dážď, ale stačil na to, že mi premokli Solomony v mokrej tráve a šutre sa statočne šmýkali. Nekonečný zostup zo Sedilkového priechodu a Furkotkou na Štrbské pleso a električku sme nestihli o dve minúty. Tak sme si kúpili lísky a išli na dve pivká do Furkotky. Cestou v električke sme vyjedli a dopili všetky zásoby.
Rýchlik meškal 15 minút, tak sme využili čas na ďalšie pivko a arašidy v herni pri stanici, bo len tá už bola otvorená, a naspäť na stanicu. Po niekoľkých minútach prichádza vlak, rozlúčka a sadám do vlaku.
Sám v kupé okamžite zaspávam, a prebudil som sa až v Kysaku. Košice po polnoci, pešo k autu pred poštou, ešte pre istotu fúknutie do Drägra či môžem kerovať a poď ho domov. Zase jeden krásny lezecký deň v Tatrách za nami.
Magi
Pridať komentár