A teraz niečo športovejšie (2014.08.09 – Jastrabia veža – Červené previsy kl.7-/7 – Zombi-RP a Magi-6A0)

Vo štvrtok poobede mi volol Zombi, čo cez víkend. Že asi to pôjde aj v Tatrách. Predpoveď na 7 hodín slnka a bez zrážok s pravdepodobnosťou pod 12%. Celkom optimistická predstava pekného, lezeckého víkendu v Tatrách. A keďže môj spolulezec „numero uno“ išel na celý víkend na rockfest do Sniny, nebolo čo riešiť.

Slovo dalo slovo, a v piatok poobede cestujeme do Kojšova dvomi autami. Po vyložení Zuzky, Viktora a psov ďalej pokračujeme Zombiho autom a pred šiestou parkujeme na Bielych vodách. Prekvapený, že Vardžiho auto na parkovisku nie je, bo celú cestu boli pred nami, pijeme pivko, prezúvame topánky (poniektorí idú v sandáloch) prebaľujeme batohy, keď asi po pol hoďke prichádzajú Vardži s Evkou. Chceli sa vyhnúť parkovnému, ale chlapík nadčasoval, a počkal si aj na nich.

Ešte chvíľka na parkovisku a vyrážame. Cesta na Brnčalku debatújuc najprv vo štvorici, neskôr vo dvojiciach ubiehala celkom rýchlo. Ešte vo štvorici stretáme budúcich mladomanželov (Vardži s Evkou išli v sobotu na ich svadbu) ako na džípe schádzajú po fotení pri Zelenom plese. Zastavujú, pár minút pokecáme a pokračujeme v ceste.

Na chatu prichádzame už za silného šera, otvárame účet dvomi pivkami, a hneď nato aj večerou, bo Zombi objednal ešte telefonicky z Košíc ubytovanie aj s večerou. Počas večere doráža aj Vardži s Evkou a pri pivku kecáme, čo zajtra. Evkin nápad, že ja budem liezť s ňou a nech športovci si idú zaliezť spolu, mi spočiatku nebol proti srsti. Len akosi Evka s Vardžim stále posúvali svoj odchod od Zeleného plesa k skorším hodinám, až mi tam začal chýbať čas na lezenie. A vcelku sme chceli byť pohromade bo veselšie a aj bezpečnejšie. Tak že na Jastrabku.

A to už sa mi celkom nepozdávalo. S Evkou som v Tatrách nikdy neliezol a na Jastrabke okrem Starej cesty za 3 a ešte dvoch ciest kl. 5 a 4+ nič ľahké nie je. A predpokladali sme, že stará cesta, čo je vlastne taká široká, strmá rampa bude po týždni dažďov asi mokrá, a tie ďalšie dve cesty tiež začínajú tou rampou. A neskôr sa ukázalu, že po tej rampe tiekla vody.

Vstávať o šiestej, vyrážať o siedmej, 2~2,5 hoďky pod stenu a nástup do steny o desiatej bol dosť optimistický časový harmonogram. A Varďži s Evkou si spočítali, že keď chcú stihnúť svadbu, musia najneskôr o pol jednej začať zlaňovať/zostupovať. Nejak mi tam začal chýbať čas na lezenie. A tak pri šľapaní Fľašou, frflajúc na „neznámych vandalov“ ktorí demontovali väčšinu reťazí, sme sa pri jednej prestávke rozhodli, teda Vardži sa rozhodol, aby som neklamal, že oni idú pod Čierny štít a Puškáša, bo má odistené štandy a dá sa kedy-koľvek vrátiť. Neskôr sme sa dozvedeli, že južná stena je od Fľaše ešte dosť ďaleko, a liezť ani nestihli.

A ja so Zombim pokračujeme pod Jastrabku, cieľ Červené previsy. Celkom nás prekvapilo, že na chate dosť lezcov, víkend, prázdniny a počko celkom obstojné a pod Jastrabkou sme sami. Len k tým siedmym hodinám slnka sme sa so Zombim nijak raz nevedeli dopočítať.

Zombiho v prvej dĺžke zlákal jeden nerezák, ale po niekoľkých pokusoch a aj menších pádoch sa presvedčil, že tudy cesta nevede. Asi to bola cesta „Chlapcom z Everestu“ kl.8+ a ešte do toho naliezal z opačnej strany. Tak nejakých 8~10 m zliezol a našiel správny smer.

Najťažšie miesto cesty, previštek tak za 7-/7 bol statočne vytečený a neúnavne doň zhora z previsu kvapkalo ďalej. Zombi zhodnotil že to v tom stave bolo tak za 8-. A tu skončili aj moje ambície voľného lezenia. Bez magnézia (zabudol som ho na chate) s dvomi fľašami vody, sprievodcom, vetrovkou a nejakými keksíkmi na sedačke, stuhnutý od dlhého istenia a pohľadu na zamračenú oblohu som si po prvom prudšom pošmyknutí v duchu povedal, že treba rýchlo utekať hore a nie sa tam trápiť v mokrom previse. A tak som zaradil do repertoáru A0 a vcelku zrýchlil postup. A tuším som to zopakoval v tejto dĺžke ešte raz. Druhá a tretia dĺžka parádne lezenie v strmých, vymytých železitých planiach, nádhera. No a dolez, koniec štvrtej dĺžky takmer pokazil dojem z celej cesty. Mokrý, rozbitý, zamachnený, slizký komín a ešte v hustej hmle, no fuj. Keďže počko za veľa nestálo, veľmi rýchlo sme začali hľadať zlaňovací nit. No nebolo ho, a tak jediná možnosť zlaniť bola zo šlingy (zväzku starých šlíng a jednej Zombiho novej) prehodených cez väčší kameň v suti, ktorý vo mne vôbec nevzbudzoval dôveru. Tak sme ho zo strany doliny ešte obložili a podopreli ďalšími šutrami. To pre istotu.

Po asi šiestich-siedmych metroch narážam na dvojicu nitov, ale vysenie v kolmej hladkej platni ma neláka, a tak pokračujem na štand z našej cesty. Skúšam stiahnúť lano, ani sa nepohlo. A tak Zombi zlaňuje na dvakrát, k tým dvom nitom a potom ďalej. A už od tých dvoch nitov mal čo robiť, aby stiahol lano. Ďalší zlaňák na druhý štand cesty, a dilema, kde zostanem visieť, keď prejdem cez hranu veľkého previsu, teda či ísť do štandu vedľajšej cesty, alebo rovno dole.

Ale na hrane vidím, že lano visí len pár metrov nad zemou, a tak pokračujem. Presne vymerané, po odľahčení lano visí tak dva metre nad zemou. A ešte pár foto, ako Zombi zlaňuje. Asi to bol môj najvzdušnejší zlaňák v Tatrách.

Pár Vardžioviek a banán v čokoláde, dopitie radlera, zbalenie matroša a po krásnom lezckom dni cesta na Brnčalku, pivko, nejaké jedlo, zbalenie vecí a tuším že Zombi spáchal aj hygienu (teda sprchu). Poď ho dole k autu a do Kojšova na pivko.

A v nedeľu lezenie na Turniskách so Zuzkou. A ku podivu sa nám veľmi dobre liezlo. Ja som dal 16 ciest a Zuzka 10 ciest. Asi som sa v Tatrách flákal. Parádny lezecký víkend za nami.

Magi

[View with PicLens]