Ta kde začať? V piatok ráno, keď som vstal, kuknem vonku a si vravím, že z totej Kalamárky asi nič bo močilo jak predpoveď hlásila  (sem-tam sa aj Iľko trafi no). Našťasie sa poobede začalo vyjasňovať a každý asi dúfal, že nezačne znovu pršať aspoň do odchodu, nech sa plán nemení. Ta tak sa aj stalo a plán sa nezmenil. Ja, Peťo, Maroš a Marek v aute číslo jedna. Jerry, Janko+Tinka, Imro,Ďuri, Ondro a Ľubo v aute číslo dva. Príchod na miesto bol niečo po deviatej večer, vybaliť stany a záver kurzu mohol začať. Obloha bola jasná a tak dakto povedal, že bude studená noc. Myslím, že zima však nikomu nebola.  Po barz p(r )ijemnom večeri pri ohníku a po milion vtipoch  sme sa odobrali do stanov. Maroš mi vyzul topánky a ustlal mi na spanie (sám od seba).

[View with PicLens]

Ráno budíček o 5:10, vypnutie budíčka  a spanie ďalej. Pol osmej, či tak dajak sme vstali a hor sa do lezenia. Pripojil sa k nám aj Duško so žienkou a ich malým stavbárikom. Sem-tam nám lezeníčko prerušil mierny dáždik, ale nás to neodradzovalo a liezli sme (už v kombinácií s plávaním) ďalej.  Potom prišlo na rad preskúšanie zo zlanovania. Každý úspešne splnil požiadavku a liezlo sa a liezlo sa, no aj obed sme samozrejme mali. Teplota nám klesla na krásnych 10,6 stupňa.  Pri poslednej ceste som zistil, že Janko ma menšiu nohu ako ja a že moja ľavá noha je dakus väčšia ako pravá. Po príchode do tábora nasledovala ta ťažšia časť preskúšania. Fyzicky a psychicky náročne úlohy, merané na čas (kufrovanie lana, uzly, beh atď.). Obloha už nebola tak jasná ako včerajšiu noc, a raz za čas si na nás vyliala zlosť. Avšak aj za nepriaznivosti počasia, každý úspešne prešiel preskúšaním. Nasledovalo vyhodnotenie. Prvý skončil Maroš a o dve sekundy za ním, na druhom mieste Peťo (to dakoho aj dokáže nasrať, lenže víťaz bol v podstate každý, lebo sa stal hrdým Rozlomiťákom). Ďalšie poradie už nepamätám sa ospravedlňujem. Vyhodnotenie bolo u konca, prišlo na rad slovo Predsedu. Niektorým až slzy vyhŕkli som videl, ja som tiež mal na krajíčku (5:3:2:2). Tak došiel čas na voľnú zábavu, ktorá sa niesla v duchu predchádzajúceho večera teda pri ohníku a ftipnych rečiach. Boli sme bohatší aj o posilu z Trnavy. Zúčastnil som sa slovného preskúšania, lebo niektorí pochybovali o mojich rečových schopnostiach (čučoriedka, žlté tričko..). Viacmenej som bol úspešný, ale ruku do ohňa by som zato nedal (to ma ešte len čakalo).  Imro či kto potom, keď vatra bola najväčšia zistil, že Ďuri si zabudol ešus v ohni ešte od obeda. Prebehla záchranná akcia, ešus prežil s popáleninami tretieho stupňa. Noc už bola na ústupe tak prišiel čas ísť načerpať sily na ďalší deň. Tentoraz sme už však liezli ako samostatné Rozlomiťácke jednotky, ex-kurzisti. Niečo po druhej poobede vznikla davová psychóza a každý si uvedomil, že jeho žalúdok potrebuje bryndzové halušky. Ulahodili sme si tak v neďalekom salaši. Po výdatnom obede prišiel čas sa vrátiť do ´´normálneho´´ sveta. Prvou fackou, že sen skončil bola pokuta 100 Ečiek za prekročenie rýchlosti (!Pľujem na všetkých, čo v nedeľu okrádajú pocestných!). Zanedbať túto okolnosť a zhrnúť to do posledných viet by vyzeralo takto: Ďakujeme výborným učiteľom za to, že nás zaučili do tajov vertikálneho života . Veľa šťastných kilometrov na skalách aj na cestách a lezu zdar!

P.S. ´´Škára je jeden obrovský chyt, z ktorého sa nedá vypadnúť..´´

Mižo