Motto: „Sport climbing is like sport fucking.”

Jim Birdwell

Už dávno som si všimol, že po našom milovanom Zádieli sa okrem ceprov, trampov a nás, sklakárov, pohybujú aj indivíduá, ktoré z nedostatku lepších slov budem nazývať horolezci. Ide o zriedkavý druh (odhadujem cca 5 ks) vyskytujúci sa zväčša na odľahlých stenách, takže väčšina lezcov ich nikdy nevidela. Existujú však aj teritória, kde sa ich výskyt prekrýva s výskytom rôznych poddruhov rodu skalkár. Okrem Bystriny je to napr. aj Homoľa a Oltár.  Tam som ich vlastne stretol vôbec prvýkrát.

Oltár

Bolo to v jeden krásny jesenný deň, aké bývajú len v Zádieli. Práve som si dával 38 opakovanie Zuzinych zubov toho roku, keď sa pod skalou rozložili dvaja týpci. Napohľad typickí skalkoši, až na tie čoky na sedačkách. Podozriví začali byť keď v Galejoch ten starší nadával na nové dodané borháky. Vôbec som nerozumel, ako môže niekomu vadiť, že je cesta odistená bezpečnejšie, tak som sa s nimi dal do reči. Kecali sme o lezení, aj keď to miestami vyzeralo, že rozprávame každý o niečom úplne inom: Oni o zážitkoch, ja o číslach,pluskách a mínuskách. Oni o stenách, pilieroch a kútoch, ja o krížových prečahoch. Oni o radosti z prekonaného strachu, ja o anaeróbnej vytrvalosti. Potom zmizli v nejakom žľabe (nechceli povedať, čo idú liezť, nedôverovali mi a báli sa, že by som tam nabehol s vŕtačkou a zničil im ďaší kúsok ich malého sveta).

Nad tým párminutovým rozhovorom som potom dlho dumal. Jeden večer v strede týždňa, keď som nemohol zaspať celý zúfalý z toho, že do víkendu ostávajú ešte 2 dni, som si spomenul, ako som ako šestnásťročný fagan liezol Bakoša na Homoľu. Ako som dvadsať minút stepoval nad štandom, ako som s vytreštenými očami cvakol druhý nit a aký hrdý som bol na seba potom na vrchole. Odvtedy som liezol na skalkách po celom svete aspon sto ciest podobnej obtiažnosti, ale pamätám si z nich len dve alebo tri. Nie náhodou sú to tie, kde som okrem obtiažnosti musel prekonať aj niečo v sebe. Vždy som o tom uvažoval ako o strachu, aj keď mi v tých cestách vlastne nič nehrozilo. Len som nemal v kľúčovom mieste borhák pri páse. Pomaly som začínal chápať, o čo tým exotom s čokmi na sedačke ide.

Ten rozhovor ma zmenil. Samozrejme som zostal skalkárom, ale začal som vyhľadávať cesty, ktoré by mi poskytli nejaký ten zážitok. A neoľutoval som. Táto nová cesta ma zaviedla na fantastické miesta, kam by som sa ako čistokrvný skalkár nedostal. Prešlo pár rokov a ja som už chápal skoro všetko, čo sa mi tí dvaja vtedy pokúšali vysvetliť. Nedávno ma to zavialo naspäť do Zádielu. Práve som doliezol Bakoša a skleslo som na vrchole Homoľe doberal parťáka (bolo mi smutno za tým šteklivým pocitom nad štandom a ľúto všetkých šestnásťročných faganov, ktorí ho už nezažijú), keď sa cez hranu prevalil chlapík ovešaný čokmi.

Znovu sme hovorili o lezení a tentoraz sme si rozumeli oveľa viac. Ten starý muž videl, že som prešiel kus cesty a ako keby nič mi začal rozprávať o ich iniciačnom obrade. Ide o akúsi skúšku dospelosti, ktorú v ich kmeni musí podstúpiť každý, kto sa chce stať jeho plnoprávnym členom. Ide o to preliezť tri veľké cesty na Oltári: Komín 25 ročných, Šabľu a Cestu cez jaskyňu. Každá z nich preverí všetky vlastnosti, ktoré musí horolezec mať. V žiadnej z nich si nevystačíš len s expreskami ani rečami. Každá z nich je zážitkom, na ktorý dlho-dlho nezabudneš… Potom doliezli naši parťáci a o mystických veciach sme ďalej nehovorili.

Samozrejme, že som si povedal, že to skúsim. Nie preto, že by som sa chcel stať horolezcom, ale pre tie zážitky (ktoré, ako je známe, sú tým jediným, čo nám z lezenia ostáva). Ak by niekto z Vás chcel tohto bobríka uloviť, tu je pár rád ako na to:

1. Komín 25 ročných – mýtická cesta, o ktorej kolujú strašidelné príbehy. V skutočnosti je to najveľkolepejšia a podľa mňa aj najkrajšia cesta trilógie. Línia je jasná, prvý štand je na veľkej polici, ktorú vybagrovali Pilot s Nečom keď robili cestu hranou komína. Z tejto cesty nás potešia borháky aj v najťažšom úseku prvej dĺžky (stienka za 6 pod štandom), ale o alpinistický zážitoky neprídeme. Veľké friendy každopádne potešia. V druhej dĺžke na nás dýchne duch Dolomitov – nádherné komínové lezenie (6+), úžasná expozícia, skala oveľa pevnejšia ako vyzerá a dobré miesta na zakladanie. Pred koncom sa z komína odbočuje špárou doprava na hranu, kde dušu skalkára znovu potešia borháky. Štand je z Pilotovej-Nečovej cesty a dá sa z neho zlaniť 30 m priamo dole na 2. štand z Ovocie-zelenina a druhým zlanením sa dostaneme späť k topánkam bohatší o skvelý zážitok. A určite sa zaradíme k tým čudákom, ktorí túto cestu každému odporúčajú.

Magická línia komína 25 ročných

2. Šabľa – najznámejšia z trilógie,existujú živí lezci, ktorí ju liezli. Nastupuje sa komínom vpravo od Sojčieho pierka (existuje ale aj Iná možnosť). Potom sa chvíľu pobehuje po trávnatých policiach, kým človek nenájde kockatý nit = 1. štand. Od neho zľava vhĺbením 5 m na policu, vpravo vidíme prvú kocku (tie kocky pridasl Igor Bibko, jeho cesta „Mesačný svit” má prvú dĺžku spoločnú so Šabľou. Tak sledujeme nity a kocky až po štand (2 kocky). Táto dĺžka je asi za 6, okrem úvodného kúta za 4 v nej netreba zakladať a keď človek vie, kade má liezť, tak je to celkom pevné. Od štandu pokračujeme kútom šikmo doľava. Tu už využijeme friendy a čoky, sem tam nájdeme solídnu skobu ktorá nám morál vylepší alebo voľný blok, ktorý nám ho zhorší. Pôvodne sa štandovalo na polici so stromčekom, ale sme predsa skalkári, tak nebudeme kamoša doberať v šlinge za lokrom. Lepšie je natiahnuť dlhšiu dĺžku (cca 35 m) a zaštandovať v borhákoch z Mesačného svitu tesne pod výlezom. Táto dĺžka je za 6+, dá sa dobre odistiť, ale cvakanie skoby pod štandom je celkom zážitok. Zážitkom je aj jedinečná expozícia – máme celú dolinu ako na dlani a Homoľa je niekde hlboko pod nami. Tretia dĺžka je kútik za 5, výlez je asi lepší doľava, kde je pevná skala. Zostup zlanením zo stromu na hrebeni do Komína 25 ročných alebo inak.

3. Cesta cez jaskyňu (Cesta maďarských horolezcov) – cesta vedie výrazným kútom nad cestou Maratón. Do toho kúta sa ale treba dostať: začneme rovnako ako Šabľu, len z police nad prvým štandom traverzujeme stále šikmo doľava nahor po rozbitých policiach a spoďákoch (staré skoby, šlingy, neskôr nity z cesty Smaragd). Tých 8 rozbitých metrov je najhororovejším úsekom trilógie, obtiažnosť cca 4+. Zaštandujeme po cca 20 m na začiatku kúta v dvojborhákovom štande Smaragdu. Zvyšok cesty sa dá vyliezť na jednu 45 m dĺžku a poskytuje krásne pevné sokolíky (jedno miesto 7-) odistené friendami a sem tam starou skobkou a stromčekmi. Zostup zlanením ako z komína 25

Cesta cez jaskyňu – štand po lokrovom úseku

MB