Tak trošku som si pospomínala, ako som sa toho roku pokúsila o výstup na Mont Blanc.

Vo švajčiarsku som bola dva týždne na pracovnej ceste a víkend som mala voľný. Tak som sa rozhodla, že ho využijem. Nakoľko už od mala táto Hora pre mňa predstavovala symbol horolezectva a vlastne aj turistiky ako takej, rozhodla som sa, že tento víkend využijem. Tak som si pobalila všetky svoje švestky a poďme do Švajčiarska. Nie, Mont Blanc nie je vo Švajčiarsku, no švajčiarsky Wallis bol pre mňa východiskový bod, odkiaľ ma ráno priateľ viezol do Francúzska. Vstávali sme ráno o štvrtej, aby som stihla prvú zubačku, ktorá tam do určitej výšky premáva.

Plán bol takýto: Prvý deň – výstup do čo najvyššej výšky a prespať tam v stane. Druhý deň – vstať ešte v noci a vybrať sa na vrchol (najlepšie tak, aby som z vrcholu videla východ slnka) a zostup. Plán bol tesný, no dalo sa to stihnúť.

Tak som nasadla do zubačky plnej hlavne Poliakov a „Čiňakov“ a šli sme hore. Na moje prekvapenie zubačka nešla až do takej výšky, ako normálne chodieva. To mi predĺžilo cestu o 2 hodiny hore a 2 hodiny dole. A to mi už do plánu nesedelo. Aj keď som už vtedy vedela, že hore nevyjdem, tak som si povedala, že keď som už tam, tak aspoň využijem deň a počasie, ktoré bolo nádherné – ideálne na takúto túru. Bolo síce 30 stupňov, no od ľadovca vial príjemný chladný vánok, takže tých 30 som ani necítila.

Už od začiatku to bol stupák. Plný batoh bol čoraz ťažší a ťažší a vyberal si daň vo forme mojej energie. Keď som ho doma vážila, mal 7,5 kila a povedala som si, že to je fajn. Neviem, čo som doň ešte natrepala, ale keď som ho zvážila po výstupe, mal 16,5 kila. Trošku rozdiel. Plecia boleli, no výhľad stal za to. Nič krajšie si človek asi ani nevie predstaviť. Človek tam len stojí a nevie sa na tu krásu vynadívať. Niečo neskutočné. Dostala som sa do výšky cez 3000 metrov, a aby som stihla poslednú zubačku, vydala som sa naspäť. Poviem vám, v noci spala som jak zarubana.

Bol to krásny pocit byť tam. Už viem, čo môžem najbližšie urobiť inak a lepšie tak, aby som sa hore dostala. Vzala som si odtiaľ 3 ponaučenia:

1, Naplánovať si 3 a nie 2 dni

2, Vyhodiť z vaku všetko, čo nie je nutne potrebné

3, Využiť nocľah, ktorý tam je možný na chate Refuge du Goûter – dosť výrazne to odľahčí batoh.

S týmito poznatkami by to malo byt nabudúce úspešné až do konca. A tým nabudúce myslím budúci rok, presnejšie 16. – 18. Augusta 2013. Ak by sa niekto rad pripojil, privítam.

Zuzka

[View with PicLens]