V dňoch 11. 10. – 13. 10. 2013 sa vo Vysokých Tatrách uskutočnil v poradí už 29-ty ročník memoriálu Ing. Jozefa Psotku. V piatok som sa už tak tešil do Tater, že som odmietol čakať na pracujúcich pojazdných účastníkov preteku z Košíc a tak som už o hodine dvanástej nasadol do vlaku spolu s Pištom Liptákom (spolubežec, neklubista, fasa chlapík).

Vo vlaku sme rovno zamierili do reštauračného vozňa  a bohato sme využili jeho služby. Cesta do PP zbehla pri troch pivečkách ako voda… V PP prestup na električku do Tatranskej Polianky. Tam sme hľadali ešte krčmu, ale bohužiaľ je tam len nejaké sanatórium a nič viac. (berte to ako varovanie do budúcna – v Polianke NIČ na pitie nekúpite!!!) Takže sme išli rovno na parkovisko. Prišli sme medzi prvými, okrem nás tam čakali už iba Madajovci. (Kto meno nepozná tak len pre info: Madaj je taký šťúply chlapík, čo by všetkých ostatných súťažiacich predbehol, aj keby celú trasu cúval. Viď výsledky) Po chvíli dorazilo auto z chaty a nejaký ďalší ľudia zdola, tak sme sa relatívne rýchlo dostali na Sliezky dom. Registrácia, dve pivečká a malá prechádzka na Kvetnicu. Po návrate sme sa išli ubytovať. Po minuloročných skúsenostiach sme čakali parádny apartmán na druhom poschodí s výhľadom na Velickú stenu. O to väčšie rozčarovnie bolo keď nás jebli do „turistickej časti“ hotela, ako to vznešene nazývajú. (miestnosť veľkosti detského kútika a v nej 5! postelí!!! Tam sa s pohárikom ani otočiť nedalo, aby človek nevylial, musel hneď vypiť. Výhľad rovno do kosodreviny…) Podvečer dorazil Magi, spolu s ďalšími Košičanmi z Metropolu: Zombiem, Fernetom a Yetim. Večera, potom zopár pivečiek, nejaké to poldecko na izbe s Magim a spať, šak zajtra treba podať výkon.

Ráno sme mali chvíľku stres, lebo Magi sa nenachádzal na svojom bidle, ale všetko sa rýchlo vysvetlilo – prespal na gauči v hale.  Nasledovali raňajky -  poldeci s Magim – výklad trate – poldeci s Magim – minúta ticha – poldeci so Števom – štart hlavnej kategórie – poldeci od nervozity sám zo sebou – štart… Postavím sa k štartérovi, vedľa mňa dáaky chlapík (štartovali sme po dvojiciach), podali sme si ruky, zaželali veľa šťastia. Štart o 5 – 4 – 3 – 2 – 1 a začalo to… Výbeh na Kvetnicu – miniinfarkt č. 1 a postupné odbúravanie alkoholu v krvi, čiastočne ma začalo napínať na zvracanie, na dýchanie nosom som zabudol (vysral) a po 30tich metroch som už híkal jak somaru. Z Kvetnice na Poľský hrebeň som sa trošku vzchopil na prvých 300 metroch, potom miniinfarkt č. 2, nasledovala rýchla chôdza až do konca časovky. Na hrebeni ionťák, keksík a chvalabohu horskáči nesklamali – mali domácu. Rýchly frťan a presun na Zbojníčku. Ďalšia občerstvovačka pred druhou časovkou. Štart druhej časovky – nádherná trasa, mierne zvlnená, bežalo sa po krásnom chodníku fakt veľmi dobre tak 2 km. Posledných 500 metrov bolo (ako inak) nekonečné, odporné prevýšenie, ešte som k tomu aj zablúdil a stiahol zo sebou ďalších troch pretekárov za mnou. Nakoniec sme dobehli  na koniec, dali sme si čajík, čokoládu a šup cez Priečne sedlo na Térinku. V Priečnom mi už vyprchal skoro všetok alkohol z krvi a tak som sa drzo spýtal horskáčov či nemajú niečo vypiť. Mali! J Nesklamali chlapci, nespravili si hanbu u kolegov na Poľskom hrebeni. Poldeci kalvadosu a ideme ďalej… Na Térinke čajík, čoko a pálime na Hrebienok. Pred poslednou časovkou riadny oddych, banánik, ionťák, čoko a ideme na to… Ako to povedať? Keď bola prvá časovka odporné, nekonečné galeje a záver druhej zahrávanie sa s vlastným zdravím, tak posledná časovka sa dá vyjadriť len jedným slovom (to si požičiam od nesmrteľného barda nášho klubu) – TLAAAAAAK!!!! Tlak na hlavu, pľúca, nohy, chodidlá a psychiku. Skoro 6 km dlhá, z 2/3 do kopca po kosovke (samý debilný koreň na chodníku, čo len čaká kedy sa na ňom človek zjebe), pot, krv a zúfalé, vulgárne výkriky do kosovky a sebazaprisahávanie že už nikdy sa na túto kokotinu nahovoriť nedám. Nemožné sa stalo skutočnosťou a po prekonaní ďalších dvoch (minimálne) malých infarktov je tu cieľ. Nechce sa mi veriť že sa to trápenie fakt skončilo. Dám si asi osem čajov a za zvuku Magiho podjebávackej otázky „Kde si bol tak dlho?“ sa snažím utriediť si myšlienky. Aha! Pivo som si chcel dať… Tak šup do baru a 2x – jedno pre mňa, druhé pre Pištu, ktorý sa už priplazil tiež. Postupne dobehli všetci súťažiaci, osprchovali sme sa, dali sme večeru a začala sa zábava, ktorej som sa ja už nezúčastnil, ale ktorá že vraj fakt stála za to… škoda… mal som počúvať Magiho a nemať športové ambície…

Každopádne na zhrnutie: Skvelý pretek, boj samého zo sebou, ale po krásnej trati, super zabezpečenej občerstvovačkami s krásnymi výhľadmi a super ľuďmi naokolo. Telo sa za rok zahojí, človek zabudne na trápenie a tak dúfam, že na 30-tom ročníku bude minimálne tak dobre ako bolo na posledných dvoch.

L.

Link na James stránku:  klikni tu

[View with PicLens]