Bol raz jeden Zádiel. Do Zádielu pred dávnymi rokmi prišiel Vratko, mladý neskúsený lezec. Teda, on si o sebe myslel, že je skúsený až až, však, liezol už zopár rokov a v denníku mal zapísané skoro všetky vtedajšie prásky od Ameriky po Zrkadlo. Zopárkrát sa ocitol už aj v Zádieli a práve dnes vytiahol Bakoša. Ale aj napriek tomu to bol zelenáč. Vratko totiž ešte nikdy nijakú cestu sám nespravil.

Akurát s parťákom oddychovali na vrchole Homole a Vratko sa chystal na obľúbený víťazný oblúk dole severnou stenou, keď s ním zrazu heglo a rýchlo si nohavice zase zapol. Za hranou sa totiž znenazdajky objavila  hlava a za ňou telo. Ale aké telo! Dievča krásne ako jesenný deň. Chlapcom sa zdalo, že nelezie, ale okolo skaly poletuje ako ten najušľachtilejší motýľ z tej najvzácnejšej entomologickej zbierky sveta. O chvíľu sa ich už ten motýlí zázrak hodvábnym hlasom spytoval či sa k nim môže cvaknúť do štandu. Usmievala sa pritom tak krásne, že Vratkovi v tom mysterióznom opojení ani len na chvíľu nenapadlo, že by mohlo ísť o obyčajné dievča. Toto musí byť minimálne víla, vyhlásil v duchu. A mal pravdu. V štande sedela Allia, dcéra zádielského škriatka Tromba. Ale aj keby bolo toto zjavenie dcérou samotného Lucifera, Vratkovi by to bolo jedno. Zúfalo sa totiž zaľúbil. My, zádielisti,  vieme Vratka pochopiť, veď ktorý z nás by sa nebuchol do dievčiny, ktorá lezie v Zádieli na prvom sedmičky? Ale ako to už v takýchto osudových situáciách býva, nevedel Vraťo zo seba dostať ani jediné slovo. Tak chlapci radšej zlanili a zahuhlali na seba niečo ako “tagh čhau”… Dole Vratko trocha precitol a učinil rozhodnutie, že počká v sedielku, kým jeho vyvolená zlaní tiež, a že jej oznámi, že ju miluje a požiada o ruku. Našťastie sa neukázala hneď, tak mal čas vymýšľať trochu reálnejší úvod do diskusie. V hlave si pripravil snopy vtipných viet, ktorými ju hodlal očariť, uhladil si vlasy pod prilbou, obul topánky, aby náhodou nezacítila závan z jeho nôh, no stále nik neprichádzal. Po dlhom čakaní sa odhodlal vysólovať normálkou, a risknúť  tak, že z toho vyjde ako blbec, keď ju nájde na vrchole s jej milým hľadieť spoločným smerom do doliny. Ale hore nikoho. Museli zlaniť smerom k potoku cez celú stenu, zauvažoval, no sám tomu akosi neveril. Hrdlo akoby mu zovrelo do zveráka pri pomyslení na to, ako ju teraz nájde… V nádeji ešte rýchlo zlanil späť do sedla, zbehol k potoku, ale ani tam nikoho.

Dlhé mesiace po tomto dušuparalyzujúcom zážitku chodil Vratko po Zádieli v zištnej nádeji, že svoju zádielsku múzu znovu stretne. Raz dokonca zbadal záblesk jej zlatých vlasov na strmom pilieri, ale ukázalo sa, že šlo len o odraz prvých jesenných listov mladej brezy v dopoludňajšom slnku. Inokedy zas počul jej zvonivý smiech pri Rajskej bráne, no nanešťastie, šlo o ozvenu zurkotu rozihraného zádielskeho potoka. Chodil, blúdil, vypytoval sa, ale nikto o útlej lezkyni s čarovným úsmevom nepočul. Až na sklonku sezóny, v hostinci na konci doliny, sa starému krčmárovi uľútostilo smutného, no vytrvalého Vratka, a tak sa pri zalievaní kávy rozrozprával o Trombovi a jeho krásnej, no prelietavej dcére Allii, tušiac, že Vratkovi zrejme počarovala ona. Krčmár vedel o všetkom, čo sa v doline šuchlo a vedel aj to, že vlani bolo na úsvite vídavať Aliinu siluetu na hrane planiny za statívom, bola totiž celá preč z fotografovania. „Jej otec musel dokonca prevrásniť celú dolinu, keď si zmyslela fotiť Homoľu vo vychádzajúcom slnku“, zamrmlal krčmár a položil hliníkovú lyžičku na pohár s kávou. „Rok predtým bola zas blázon do rocku,“ pokračoval. „Keď cvičila na bicie, v Zádieli vždy pribudlo jedno suťovisko. Teraz je z nej  lezkyňa a istiť ju chodieva jej otec. Je ako posadnutá. Vraj chce preliezť úplne všetky zádielske cesty. Ale s ľuďmi sa veľmi nestýka. Myslí si, že sú hrubí a hlúpi. Vraví sa, že ak víla pobozká človeka, bude ho navždy ľúbiť a zmení sa na obyčajné dievča. Ale Alia, tomu neverí, veď ktorá víla by spravila niečo také nechutné.“ Vratko vyzvedal ďalej, ale starý krčmár chcel už ísť spať a vyhodil milého Vratka von. Stojí Vratko smutný pri potoku, pred očami obraz milovanej, zadumane močí do vody. Tu dostal nápad, až ním heglo a ošťal si nohavice. Ale nevadí, už vie ako vtáčka lapí. Urobí novú cestu a bude striehnuť. Keď chce mať Allia vylezené všetky cesty, skôr či neskôr tam príde a on vyskočí spoza kríčka a pobozká ju.

Hneď v ďalšie ráno sa Vratko dal do hľadania vhodnej línie. Vedel, že to je jeho posledná príležitosť, a tak sa tú cestu rozhodol aj pomenovať. Musela to byť cesta krásna, veľkolepá a ťažká. V tých časoch bolo takýchto línií voľných ešte habadej.

O pár dní sa na Homoli trblietali nové borháky a už zďaleka lákali na parádnu lezbu. Tri dni presedel Vratko ukrytý v jaskyni, oči z nástupu cesty nespustil, keď sa zjavila Ona – pôvabná, éterická, vytúžená… Chcel sa k nej hneď rozbehnúť, no ozvala  sa v ňom hrdosť prvovýstupcu. Vratko bol predsa len zvedavý, ako sa bude Allii jeho kreácia páčiť a či si poradí so záludným boldríkom nad štvrtým… A zas bol v tom až po uši – očarený vílou ladnosťou. Ale aj Alia bola očarovaná krásnou líniou. Keď ju otec spustil dole, Vratko pribehol k nim, predstavil sa ako autor toho skvostu, pogratuloval k onsajtu a poďho pusinkovať. Alii sa ten chalan páčil viac, ako by bola ochotná priznať, ale aj keď bola inak dosť zbrklá, nemohla teraz len tak hodiť za hlavu všetky svoje zásady. A navyše pred otcom. Vyšmykla sa z Vratkovho objatia ako jarný vietor a usmiala sa naňho tak, ako o tom toľkokrát sníval. „Vyzeráš na šikovného mládenca, možno si naozaj iný, ako ostatní. Ale musel by si spraviť ešte 22 takýchto ciest, aby som sa presvedčila, že naozaj stojíš za to.“ Skôr než Vratko stihol niečo povedať, zmizla aj s otcom,  ako keď sa para nad hrncom stratí.

Vratko si nezúfal, vedel, čo treba robiť. Spraví tých 22 ciest a dokáže Alii, že je jej hoden. Napadlo mu, že tých ciest má byť vlastne toľko, koľko je písmen v abecede. A tak sa rozhodol cesty pomenúvať tak, aby hneď poznal, koľko ho ešte delí od vytúženého stretnutia. Ešte v ten deň spravil cestu „Amore Allia” a na druhý “Bum Bác”. Nazval ju tak preto, lebo v nej pri čistení odvalil veľký balvan a veľmi sa mu páčilo, ako to jeblo. Ďalší víkend pridal krásnu dvojdĺžkovú “Cestu citu”. Vždy, keď po čase prišiel k hotovej ceste, videl na nej stopy po magnéziu, a tak mu bolo jasné, že Allia je s ním. Dával si záležať, aby sa jej jeho cesty páčili. Museli byť dlhé, náročné, v dokonalej skale. Niekedy okolo “Láska lieči” už ovládal remeslo so všetkými nuansami. Vedel, ktorou kefkou ide najlepšie dole čierny mach, ktorou žltý. Voľné šupiny odbíjal jediným presne miereným úderom kladiva a trs trávy vedel vytrhnúť tak, že ostalo len krásne čisté madlo. Nečudo, že cesty rýchlo pribúdali. Na niektorých skalách musel robiť cesty zdola. Najprv si myslel, že ho to zbytočne zdržuje, ale zase sa to vyrovnalo tým že do niektorých nedával nity. Celkom tomu prišiel na chuť, a keď potom na nástupe jednej z nich našiel javorový list s odtlačkom nežných nadprirodzených pier, vedel, že aj Allia má rada vzduch. Veď bola konieckoncov víla, nie?

Čoraz častejšie myslieval na nové cesty a asi od “Rajbas roka”, hádam, častejšie, ako na samotnú Alliu. Každú voľnú chvíľu visel v háčiku a akosi si ani nevšimol, že jeho nové kreácie ostávajú bez magnézia. Celú zimu dychtivo behal po žľaboch, aby nachádzal ďalšie a ďalšie línie, ktoré by stáli za hriech. Keď koncom jari na Oltári dokončil cestu “Via víla” uvedomil si, že do konca jeho magickej misie ostáva už len „Z“. Pre túto cestu dlho nevedel nájsť vhodnú skalu – takmer zradil svoje zásady a navŕtal ju v jednej druhotriednej stene, keď objavil krásny zastrčený masív na Zadnej Bašte. Niektorí lezci sa ešte aj dnes dušujú, že “Zo zásady” je najkrajšia cesta v celom Zádieli.

Keď ju Vratko dal RP, so zatajeným dychom čakal, že sa éterická Allia zhmotní a hodí sa mu okolo krku. Ale nič. Obzeral sa, hľadal, volal ju, všetko márne. Našťastie už vedel, kam zájsť po radu, keď je najhoršie, a tak sa pobral hore dolinou. Krčmár mal dnes zlú náladu, lebo bolo krásne počasie a v hostinci bolo plno, tak mu na jeho zasnené otázky len nepríjemne odvrkol: “… Že vraj motýľ… veď tú jej krosku počuť v celej doline. Si tu každý víkend a ani len netušíš, že celá plánina je plná škrapov od toho jej zbesilého preháňania sa?” Krčmár pokrútil znechutene hlavou a ďalej máčal pivové poháre v drese s jarovou vodou. Ale Vratko nič nevidel ani nepočul, veď mu predsa pri uchu vkuse hučala vŕtačka. „Teraz je zbláznená do motoriek a už sa pred ľuďmi neskrýva, aha tam sedí,“ a mávol mokrým ukazovákom navpravo. Vratko pozrel na stôl v rohu a v tej chvíli sa mu zrútil svet. Pri ulepenom stole sedeli dvaja chalani v kožených kombinézach a medzi nimi, s pohárom piva v ruke, Allia. Vratko hneď videl, že už nie je víla, ale obyčajné dievča. Každý, kto by ju zbadal prvý raz by povedal, že veľmi pekné dievča. Lenže Vratkovi, ktorý si ju pamätal v jej vílej podobe sa zdala fádne obyčajná. Veď, ktoré ľudské dievča sa môže rovnať krásou víle? Vratko nemal síl ani len pomyslieť na to, ktorého z tých dvoch pobozkala, tak ten pohľad bolel. Vytackal sa von a myslel len na to, z ktorej skaly sa vrhne dolu.

Po okraji planiny došiel pomalým krokom až nad Zadnú Baštu. Rozhodol sa, že si ešte naposledy uľaví a smutne pozoroval, ako kvapky moču padajú pozdĺž steny rovnako, ako bude o chvíľu padať jeho telo. Veď, čo s takým životom? Naposledy blúdil očami po doline. Vtom však dostal nápad, až ním heglo a skoro naozaj spadol cez okraj. Ešte v ten deň v Zádieli vznikla cesta “Absolvent absurdnej aférky“.

MB