V Tatrách prší, Zádiel nás už nebaví, chce to nejaký kopec! Po mesiaci dohadovania vyrážame na Matternhorn. Rasťo splašil auto, ďalej nasadá Maroš, ja a na stanici Vlado. Pečieme smer Maďarsko, Rakúsko, Lichtenštajnsko, Nemecko a Švajčiarsko.

Cesta cca 20 hodín, zastavujeme v Taschi ďalej už len taxikom do Zermattu. Jedná sa o smiešne turistické mestečko uprostred hôr plné elektromobilov (komických hranatých krabíc na kolesách), dreveníc, hotelov, lanoviek a turistov (vrátane tých českých). Odtiaľ  vynášame všetky veci do BC, ktorí leží kúsok od Hornlihutte. Vynáška trvala celý deň, varíme čaj, rozkladáme stany a zaspávame.

Druhý deň aklimatizačka. Nástup trojkové lezenie po konopných lanách prechod cez suťovisko a už len lezenie, zväčša menšie stienky od dvojkového terénu až po “seriózne“ štvorkové lezenie. Na Matternhorne platí jedno pravidlo, ako náhle natrafíte na staré skoby, šlingy…otočte to, idete zle. Pravidelne sa nám stáva, že po pár borhákoch natrafíme na nejakú tu skobku potom ktosi skríkne „aha, šlinga, ideme správne!“ a ďalej už nič. Niekedy sa rozdeľujeme, razíme si vlastnú cestu plnú starých šlíng a skôb, zakladáme si no stále napredujeme. Prichádzame na snehové polia, ktoré sa behom hodiny premenili na kašovitý potok, otáčame, zlaňujeme, zliezame.

Večer v BC si vymieňame pohľady nad varičom s topiacim sa snehom, kde tu zrazu sa privalí hŕba Číňanov (cca 30 malých podivných ľudí). Maroš vyletel v cégečkách a v dlhej bunde, aby ukoristil trochu snehu. Chudáci Číňania len nervózne a nechápavo rozhadzujú paličky, no do minúty mal každý z nich v ešuse postaveného snehuliaka.  Začali rozkladať expedičné stany (Tak vznikla otázka koľko Číňanov potrebujete na rozloženie jedného stanu, odpoveď cca 10), vytiahli foťáky s objektívmi vo veľkosti zloženej karimatky, solárne nabíjačky, tlakové hrnce, materiál o akom sa nám ani nesnívalo. Snehuliakov roztopili, vypili navliekli si sedačky nacvakali na seba expresy, ovešali sa matrošom a naskákali do spacákov. Vedeli sme, že vyrážajú o 4:00 a idú dvanásti nuž, kto by sa chcel prebíjať cez tucet drobných človiečikov takto z rána.

Od 17:00 do neskorej noci zvážal vrtuľník polámaných turistov dole na chatu. Po čase už nemá zmysel ich ani počítať a tak zaspávame. 3:00 stojíme pod nástupom s čelovkami, pripomíname svätojánske mušky, skala je suchá, mráz nás záhadne obišiel dávame prvé výškové metre. Približne o piatej sa rozvidnieva a našich priateľov z BC berie vrtuľník. Okolo obeda sa ocitáme na Solvay-ke (malá nocľaháreň tesne pod vrcholom), poslednú hodinu sa boj s kopcom premenil na boj s horskými vodcami a ich klientmi. V záujme vlastnej bezpečnosti ich púšťame vpred, čím prichádzame o čas, vieme, že vrchol by sme dosiahli no zostup by bol nebezpečný. Asi 200 metrov pod vrcholom to otáčame. S pocitom aký zažil don Quijot po boji s veternými mlynmi zlaňujeme dole. Večer varíme čaj a sledujeme, ako helikoptéra opäť zváža odpadlíkov. Medzi tým naši ázijskí priatelia odišli a v BC nás ostalo len pár. Veci znášame dole, jedna zastávka pri mori a pečieme domov. Kopec nás počká, o rok sa vidíme zas!

Majo

[View with PicLens]