„Satira málokedy napráva. Preto nech nie
je len úsmevná, ale aj trpká, aby bláznov,
ktorých nemôže napraviť, aspoň vytrestala.”

Jean Paul

Tak konečne ideme do akcie. Naposledy kontrolujem výstroj.Madžák, čoky, expresy, nenápadné oblečenie. Aj keď plánujeme prvovýstup, vŕtačka a kladivo musia zostať doma – sú jednoducho príliš hlučné. Svoju svietiaco zelenú prilbu som si olepil sivou lepiacou páskou. Chcel som si na ňu naaranžovať aj maskovacie vetvičky, ale Guru mi to (spolu so začiernením si tváre) zatrhol. Som síce presvedčený, že pri výprave na zakázané územie nie je opatrnosti nikdy dosť, ale podriaďujem sa jeho skúsenostiam.

A už šliapeme hore dolinou, snažíme sa splynúť s davom, ale máme pocit, že to na nás každý vidí. Veď stačí maličkosť: z batoha trčiaci konček lana alebo zamáždované tepláky a budeme odhalení ako zločinci. Nervy sú napnuté do prasknutia – nastáva kľúčový okamih: musíme preskočiť potok a čo najrýchlejšie prebehnúť nechránené suťovisko. Najbližšie kríky sú takých 20 metrov, čo znamená 10 sekúnd v nekrytom teréne. Skupinka turistov mizne za zákrutou nechávajúc za sebou obaly od horaliek a my vyrážame. O chvíľu už ležíme dychčiac vedľa seba na suťi pod kríkmi a pozorujeme asfaltku. Zdá sa, že nás nikto nevidel.Krytí porastom postupujeme hore žľabom. Zrazu sa mi spod nohy uvoľní kameň. Kotúľa sa po suti a ja mám pocit, že ten rachot počuť až v hlavnom meste. Okamžite sa vrháme k zemi. V duchu si nadávam: takto hlúpo ohroziť celú misiu. Ale štastena nám dnes praje, cesta je prázdna a my pokračujeme s najväčšou opatrnosťou ďalej.

Sme pod stenou. Striedavo lezieme ale istič sleduje viac žľab pod nami ako prvolezca. Batohy sú zbalené. V prípade nebezpečenstva sme schopní bleskovo opustiť operačný priestor a uniknúť hore žľabom. Potom to už bude boj s časom, ale malo by sa nám podariť dobehnúť do bezpečia, na turistický chodník. Je síce otázne, či by nám sudca veril, že sme sa s lezeckým vybavením len tak prechádzali po lese, ale ak by nás otrokári nevedeli spoľahlivo identifikovať, mohli by sme sa z toho dostať. Žľab však ostáva tichý a my si vychutnávame nádherné chvíle spev vtákov okolo, vietor vo vlasoch a nádheru prírody. Oproti hádam ani nie sto metrov orol kráľovský pikuje k zemi za chvíľku vzlieta s korisťou spraví otočku okolo nás ako keby sa chcel pochváliť. Pre tieto chvíľe sa nikdy nedáme zotročiť a budeme pokračovať v odboji ďalej.

Zrazu zo žľabu počuť gúľajúce sa kamene. Za pár sekúnd už obaja ležíme za balvanom s batohmi na chrbte a načúvame približujúcim sa krokom. Pre hustý porast nič nevidíme, ale je jasné, že votrelec je práve v najužšom mieste žľabu, rovno pod nami. Balvan za ktorým ležíme má veľkosť práčky a je taký labilný, že by som ho vládal zgúľať dolu jednou rukou.
“Mám?” pýtam sa Gurua pohľadom.
Ale ani v takejto vypätej chvíli nedal Guru priechod živočíšnej túžbe zabiť a zničiť otrokára. Čakali sme, aj keď to znamenalo šialené riziko, že nás tu nájdu. Votrelec už bol príliš blízko na to, aby sme mohli použiť náš pôvodný ústupový plán. Variant B bol predstierať, že sme homosexuálny párik, ktorý si sem prišiel trochu užiť. Ale zo žľabu sa vynorila len srnka a za ňou ďalšia, chvíľku sa na nás pozerali a kývali ušami ako keby cheli povedať príroda je pre všetkých nám nevadíte a my sme sa mohli vrátiť k lezeniu.

Večer bez komplikácií zostupujeme k ceste. Pol hodiny čakáme za kríkom, kým je vzduch čistý a potom trielime cez potok na cestu. Cestou dole hráme hru kto nazbiera najviac obalov od horaliek je horal. Tep sa nám definitívne ukľudní až večer večer pri pive. Nášmu dnešnému prvovýstupu dávame meno “Viva la resistance”.

Autor, člen hnutia odporu proti nezmyselným zákazom si z pochopiteľných príčin neželá byť menovaný.

Pozn.: Osoby, aktivity a miesta konania nesúhlasia so žiadnými existujúcimi osobami, aktivitami alebo miestami konania.