Alebo nič netrvá večne ( niekedy našťastie, inokedy bohužiaľ). Alebo čas improvizácie, alebo vďaka ti Bože za asfaltku,. . . tých „alebo“ by tu bolo do bludu. Víkend plný superlatívov  je za nami a ja spokojne  so šálkou čaju usádzam a v spomienkach sa k ním vraciam. K chvíľam venovaným opätovnému  dočerpaniu či objaveniu vnútornej sily, pokoja a vytrvalosti. K radosti z výhľadov, k slušnému výkonu, k teraz už úsmevným situáciám, jednoducho k radosti z voľnosti, ktorú príroda ponúka.

Piatok 19.04. 16:30 PADLA! Ponáhľam sa domov zbaliť batoh, aby som mohla čím skôr zaľahnúť, zobudiť sa a s úsmevom od ucha k uchu privítať víkend. Keby nebolo treba, nejdem ani spať. Od nedočkavosti viem, že oka nezažmúrim. Aj tak bolo.  Endorfíny a mierne zvýšená hladina adrenalínu robí svoje a únavu po 4 hodinách spánku nepociťujem. A JE TO TU! Čas nedočkavo očakávaný. S Milanom a s Rasťom sme sa na začiatku týždňa pri úvahách, čo s nadchádzajúcim víkendom zhodli, že po dlhšej odmlke ( až na Milana ) treba navštíviť Tatry. Chalani mali už dlhšie vyhliadnutý Červený žľab v Mengusovskej doline vedúci k vrcholu Satana ( 2432 m.n. m. ). Voľba bola teda jasná.
Aby sme to zasa s Tatrami neprehnali, sobotu sme strávili v Zádieli na Malom Kráľovi, kde sme po spárovaní sa s Pilotom liezli Na staré kolená, Krvavé kladivo, Samsoma (krásna cesta ). Na sklonku dňa sa spokojne usádzame u Branu k pivku a kofole, debatujeme a očakávame Jerryho s kurzm, ktorí sú už na ceste zo Zamutova.  Čaká nás ešte doznievajúca oslava Jerryho narodenin, no dlho sa nezdržíme. Oslava a nálada graduje, no nás zajtra čakajú Tatry a hoci s nevôľou, odchádzame. Potom už len do mobilu ťukám diabolské čísla nula, tri, dvojbodka, tri, nula a zrazu vyzváňa. Budík hučí a o pár minút stojím pred autom, batoh rýchlo hádžem do kufra a vyrážame po Milana. Zhruba o 4:50 nám nový spolucestujúci podáva USB s hudbou a pospevujúc sa rútime do Tatier. Kdesi pred Popradom ma z ospalosti prebúdza nádherný východ Slnka odrážajúci sa v späťáku. Aký krásny pocit! Zrazu vnímam všetko viac  omnoho intenzívnejšie: ešte chladné lúče vychádzajúceho slnka sa odvážne opierajú na hrebene zasnežených Tatier, na ceste takmer žiadne auto, spievajúci Milan na zadných sedadlách s nohami vyloženými  na batohu hádam kdesi až pri strope, po ľavej strane Nízke Tatry, aj tie suché bebe keksy na raňajky chutia zrazu lepšie.
Ešte pár zákrut a sme tam. Popradské pleso, zastávka. „Aha, Vlado je už tu.“ Rasťo zazrel nášho ďalšieho spoluputovníka.  Hodíme očko na teplomer auta.  1°C naznačuje, že nejaké to termo a čiapka prispejú k spokojnosti.
Lana máme, čoky, friendy, šlingy a expresy tiež, motyčky a mačky pripevnené na batohu. Nesmieme zabudnú ešte prilby, tekutín a jedla máme akurát, nádherné oblečenie tiež.
Nič nám nebráni a vyrážame po modrej značke po asfaltke, za ktorú o pár hodín budeme vďační.  Nad Popradským plesom dopĺňame energiu a ďalej už dýchame len čerstvý a svieži tatranský vzduch vanúci od zamrznutej plochy plesa. Po pár minútach chôdze v zatienenom lese sa pred nami otvára nádherná scenéria Mengusovskej doliny. Presne to, čo chceme a potrebujeme,  aby sme po návrate do civilizácie vedeli opäť oceniť jej pozitíva. Veľká časť doliny je už zaliata Slnkom, ktorého odrážajúce sa lúče sú naozaj krásne, akoby ste stáli na hladine mora a videli ešte ďalej ako za horizont.  Terén nie je zatiaľ nijako náročný a stále kráčame v tieni no s pribúdajúcimi metrami zhadzujeme vrstvy oblečenia. Nahodili sme slušné tempo a o  6:50 sa nachádzame v strede medzi rozcestníkmi Popradské preso a Nad Žabím potokom.  Všetci štyria vytáčame hlavy a upíname zrak v ľavo. Tam kdesi v hrebeni Bášt sa nachádza náš cieľ. Ešte ho nie je vidieť kvôli riedkemu lesíku a menším  rásocham. O kúsok ďalej opúšťame modrú turističnú značku a putujeme chvíľu cez kosodrevinu a doznievajúcom jemnom firne . Milan vystrčí ruku pred seba a zahlási, že vidí náš výstupový žľab. S malým sklamaním však dodáva, že je škoda toho Slnka v ňom. Jeho obavy boli opodstatnené. Firníku zrazu niet a snehovej brečky pribúda. Myslím, že nikomu z nás to ani na chvíľu neprekáža. A prečo by aj! Veď to, čo máme možnosť vidieť naokolo seba, je niečo čo sa dá len ťažko nahradiť. Stále kráčame viac-menej po rovinke, je totálne bezvetrie, na oblohe ani len náznak oblakov, na pravo vykuká Mengusovský Volovec, v tesnom zákryte Veľký Mengusovský štít, Volovka a ticho. Ticho? Na chvíľu sme zmeraveli a započúvali sa do divného zvuku vychádzajúceho kdesi od Žabích plies. Nikto z nás nič tak žalostné pred tým nikdy nepočul. Po chvíľke pátrania a za pomoci zoomu na foťáku zisťujeme zdroj – medvedicu a jej mláďa, ako sa k nej snaží dostať cez snežný prevej. Putujeme ďalej , sklon žľabu sa zväčšuje a kvalita snehu  je stále mizerná. Zhruba po 150m od potoka, kde sme si určili miesto na oddych sa nachádza aj kúsok tieňa, za ktorý sme nesmierne vďační  po čase strávenom na výpeku. Stopu si musíme vytvárať sami, keďže pre nami v žľabe nik iný zrejme hodnú chvíľu nebol. Sem-tam zazrieť kamzičiu stopu a aj samotných kamzíkov.  Vo vytváraní stopy sa striedame, no tú najťažšiu časť potiahol Vlado. Približne v polovici stúpania sa nám už stopu, alebo ako to Rasťo nazval schody, nedarilo vytvárať len zakopávním topánkami do snehu a obúvame si mačky. Pre istotu navliekame sedačky a vyťahujeme lano.  V tienistej časti ostrie hrotov cepínov a mačiek človek ocení. Približne po hodine driny Vladko  zahlási: „Ten žľab ide do nekonečna“ a Rasťo sucho dodáva: „A ešte ďalej.“ Tempo už nie je tak rýchle, no snažíme sa udržiavať sa v pohybe, aby sme zbytočným státím v tieni a v miernom vetríku nevychladli. Rasťo s foťákom vybieha ponad Vlada, aby natočil nejaké zábery z výstupu.  Mravenčími krokmi sa po zhruba 4 hodinách žľabingu ocitáme v sedle nad Červeným žľabom.  So zrakom upnutým smerom k Satanovi sa na pravej strane otvára celá Mengusovská dolina s výhľadom na chatu pod Rysmi učupenú pod sedlom Váhy, na Ťažký štít, Vysokú, Dračí štít a ďalej Zlobivú. Na ľavo v Mlynickej doline je hrebeň Solísk od Furkotského štítu po Štrbské a Predné Solisko. Vlado nás ponúka teplým čajom, za ktorý sme mu všetci nesmierne vďační. V sedle je riadny úpek, a tak sa vydávame na zostup. Sprvu to nie je nič náročné. Lemujeme konce žľabov popod hrebeňom Bášt.  Milan s Vladom, kde sa dá, zaisťujú cestu, vytvárajú postupové štandy a vo dvojiciach sa snažíme nájsť miesto kadiaľ zostúpime. Pred začatím túry to mal byť Široký žľab vystupujúci z Mengusovskej doliny, no putujúc po strmých zrazoch plných zdžabaného snehu, do ktorých sa na pravé poludnie oprelo Slnko plnou silou zvažujeme aj iné alternatívy. Mojim najlepším kamarátom bol vtedy hádam cepín a tričko s dlhým rukávom. Po spustení malého snežného splazu a takmer stratenej mačky sa mi to celé začína ešte viac páčiť. Možno preto, že si zrazu začínam väčšmi uvedomovať hodnotu života a putá, ktorá sa pri takýchto situáciách tvoria. Onedlho sa však ocitáme v sedle nad Širokým žľabom a zastupujeme k Poprdskému plesu. Po zhruba 3,5 hodinách strávenom na hrebeni sa radosť z tieňa v žľabe nedá skryť. Úsmevy nám však dlho na tvári neostávajú, keď po pár krokoch v Širokom si uvedomujeme, že na lyžiach či snowboarde by bol zostup o mnoho rýchlejší a pohodlnejší. Zmierujeme sa s tým, že najbližších pár hodín budeme pomalší. Zhruba ďalšie tri hodiny schádzame štýlom krok, prepad po pás v snehu, krok a zasa prepad. Neostáva nám už veľa, stačí prejsť  cez sneh v kosovke, trikrát cez potok a sme na rovinke. Rasťo skoro doslova bozkáva rovný chodníček, kde sa začali naše kroky pred 10 hodinami. Bez slov, mierne vyčerpaní  no spokojní schádzame k Popradskému plesu a na Majláthovej chate sa odmeňujeme pivom a kapustnicou. Aj keď príchod do KE tesne pred polnocou značil, že ráno vstávať do práce nebude úplná malina, som šťastná a vďačná za tento výlet a to čo priniesol. Za úsmevy a dobrú náladu aj vo chvíľach, ktoré boli možno trošku náročné.
Ďakujem ( okrem iného ) Milanovi za ranný nezabudnuteľný spev v aute, Vladovi za skvelý čaj v sedle, Rasťovi za videodokumentáciu a všetkým nám za úsmev a dobrú náladu.

[View with PicLens]

Rastove videjko – VT Cerveny zlab