K nám do redakcie Raybuss Review prichádza množstvo otázok týkajúcich sa lezeckého tréningu.  Máme samozrejme na mysli naozajstné lezenie a nie nejaké tupé rúčkovanie po madlách v previse. Tak som sa na túto tému pustil do prehľadávania internetu a s úžasom som zistil, že to tam nie je (pokiaľ viem, je toto prvý a jediný prípad, keď tam niečo nie je, ale nebojte tento článok to napraví).
Našiel som samozrejme kopu materiálu o posilovaní a tréningu vytrvalosti, ale všetci dobre vieme, že v rajbasoch silu ani vytrvalosť netreba. Mohlo by sa zdať, že rozhoduje technika, ale aj táto hypotéza pri bližšom skúmaní zlyháva: Spomeňte si na rajbasové miesto, ktoré ste naposledy nepreliezli. Stavím sa, že ste presne vedeli, že máte dať nohu na ten čierny vyšmýkaný fľak pri guliach (dámy odpustia) a preniesť naň celú váhu. Akurát sa Vám to zdalo nemožné. Nespadli ste pri prenášaní váhy na ten iluzórny stup. Proste ste sa o ten krok ani nepokúsili a ak, tak ste do toho šli predposratí (viem to, lebo inak by ste to miesto vyliezli). Vaša hlava Vás presvedčila, že sa to jednoducho nedá a ak by ste to predsa len skúsili, malo by to veeeľmi zlé následky

A to je práve to, čo odlišuje horšieho rajbasového lezca od dobrého (často tučnejšieho, slabšieho a menej ohybného): ten dobrý totiž dokáže v pohode robiť veci o ktorých mu hlava signalizuje, že sú nemožné. Riešením nie je racionalizácia  (akože si budete vravieť, že ten krok sa spraviť dá, lebo tú cestu už preliezlo iks ľudí pred vami a že ak to skúsite, najhoršie, čo sa môže stať je, že spadnete bezpečne do borháku, čo máte kúsok pod nohami). Neviem presne prečo, ale takto to proste nefunguje.

Jediným riešením je trénovať sa v robení vecí na prvý pohľad nepredstaviteľných s nepredstaviteľnými následkami. Väčšinou potom zistíte, že to v pohode šlo a nič z toho, čoho ste sa báli sa nestalo. Nemusí ísť vôbec o lezecké situácie. Ide len o to, aby ste sa naučili ignorovať mentálneobmedzenia, nazývané honosne ‚zdravý rozum‘.

Na tréning sa výborne hodí každodenný život. Začnite s niečím jednoduchším: Zdá sa Vám nepredstaviteľné ísť naobed vyniesť smeti, nikomu doma nič nepovedať, zájsť v rámci toho s kamarátom na ‚jedno‘ a prísť (dať sa doniesť) domov na druhý deň ráno? Len to skúste, môžem potvrdiť, že sa to v pohode dá a nič hrozného sa nestane. Postupne pridávajte záťaž (keď dostanete do ruky papierik so zoznamom vecí, ktoré máte zariadiť na zajtrajšiu oslavu svokrinho jubilea, vyhoďte ho, vypnite si mobil a choďte si na víkend zaliezť). Po určitom čase sa určite priblížite majstrom (ako ten chalan   ktorý priznal, že ho už pred rokmi vyliali zo školy, až keď sa celá rodina chystala na jeho promóciu a šli zarezať prasa). Verte, že potom Vám postaviť sa na neexistujúci stup bude pripadať triviálne a vystrašené varovania mozgu budete vnímať len ako nepodstatný šum v pozadí.

Toto píšem vo vlaku, som v pohode. Keby nebolo tých 58 zmeškaných hovorov na mobile, ani by som neveril, že pred dvoma hodinami som sa ešte stresoval, ako šéfovi a klientom odovzdám projekt, ktorý som nestihol dokončiť. Teraz mi je do smiechu, keď si predstavím, ako v tej zasadačke všetci sedia a čakajú na mňa. Na ďalšej zastávke vystupujem, už je tma a skalnatý kaňon za oknom skoro nevidieť. Zrazu si spomeniem, že som mal dnes do piatej vyzdvihnúť syna zo škôlky. Šahám po mobile, ale potom sa ovládnem. Tréning je tréning.

MB