Po nedeľnom návrate z Tatier mi nedalo, a zabehol som na stránky Meteoblue a SHMU – Aladina. A len tak mimochodom som pri posielaní fotiek z víkendu napísal Katke do mailu „Predpoveď na stredu je Tatranská…“ a odpoveď bola jasná „Tatranské počasie=ide sa do Tatier?“

Na Katku slovo Tatry pôsobí ako droga. A tak slovo dalo slovo, a pokiaľ sa nič mimoriadne nestane ide sa do Tatier. Aj voľba kopca a cesty bola viac menej jasná po nedeľnom vynesení matroša nad Skok a zavesevní „polo-pytla“ do vybratej „Kubínovej cesty“ na Mlynické Solisko. Nie že by sa v Tatrách nenašli krajšie cesty, ale ešte pomerne veľa snehu v nástupoch a zostupoch vyššie položených štítov, nedávny neúspech vyliezť túto cestu a aj spomienky na prelez tejto cesty z roku 2011 s následným „polnočným zostupom a zlaňovaním na takmer turistickom chodníku“ rozhodli. Nedalo mi presvedčiť sa, či je tá cesta naozaj taká dlhá, alebo už neviem liezť. Dodnes nechápem, ako je možné natiahnúť 11 dĺžok (z toho 6 natiahnuté takmer na doraz, hodne cez 50 m) v 250~300 m rebre podľa sprievodcu. A ešte relatívne rýchly nástup a zostup pri jednodňovke KE-Tatry-KE tiež zohral svoju úlohu.

Cestovanie sme vymysleli tak, aby bolo dobre a nie draho. Snáď po prvýkrát v tomto tisícročí som sa odhodlal ísť vlakom do Tatier. A ako som si primomenul z mladých čias, má to viac výhod ako nevýhod. Človek pohodlne sedí, dá sa pospať (čo je veľká výhoda pri jednodňovke cestou späť), dá sa dať pivko… Snáď jedinou nevýhodou je, že posledný vlak ide po ôsmej, čo môže viesť k „bežeckému“ zostupu. A nepoužíva sa bežne asi preto, že keď už idú dvaja s celým lískom stojí to toľko ako autom a človek je časovo nezávislý.

Ráno budík na 3:15, vstal som pol hoďky pred zvonením, nejak sa nedalo spať v rozpálených Košiciach. Na stanici som ešte chvíľu čakal, kým ju otvoria o 3:40 (ani som netušil, že sa na noc zamyká). Cesta v pohode, Radlerik spravil svoje, chvíľu som pospal a v Poprade pristúpila Katka. Na Štrbskom plese trochu problém, kam dať nepotrebné „civilné“ veci, ale Katka ukecala pána z bufetu, problém sa vyriešil a hor sa do Mlynice.

Aj teraz som v polome odbočil kúsok skôr ako trebalo, ale rýchlo sme to zistili a zdržanie takmer žiadne. O kúsok vyšie sa zrazu za nami ozvalo „To musí byť Magi, taký batoh v Tatrách nosí už len on…“ a dobehol nás Jožko Truban aj s parťáčkou na túre. Tým batohom myslel asi 30 rokov starý červený batoh značky VHS. Chvíľu sme spolu kecali, ale oni mali vražedné tempo s „peňaženkami“ na pleciach a mne pod 23 kilovým batohom s matrošom dochádzal dych, tak sme sa rozlúčili. Ešte sme ich neskôr zazreli spod Skoku, ako prechádzajú vodopádom nad nami.

Nad Skok sme vyšli takmer o hodinu rýchlejšie ako v nedeľu a všetko vyzeralo veľmi optimisticky. Len z toho severného vetra som mal obavu. Bočný vietor na členitom rebre, kde na seba väčšinou ani nevidíte spravil svoje. Celú cestu, keď som hulákal na Katku a ona na mňa som s nostalgiou spomínal na vysielačky, ktoré som zabudol cez víkend zobrať z Kojšova. Ale pomohla aj mobilná technológia, keď na 5-tom štande som si išiel vykričať pľuca a odozva absolútne žiadna. Tak mi napadlo zavolať Katke. Na štvrtý pokus mi zdvihla (poctivo ma istila), dal som povely, a potom sa to už opakovalo takmer na každom štande. Ešte som nikdy predtým nemal toľko telefonátov na vzdialenosť menej ako 60 m. Ale veľmi to pomohlo.

Cesta parádna, kľúčové miesta som si pamätal, ale v tých nepodstatných som mal občas chaos, kade ďalej. No je to trochu iné, keď sa lezie na striedačku a iné, keď jeden lezie a ten druhý sa naň 100%-ne spolieha. Tak sa stalo, že dnes som bol ja ten čo „zdržuje“ robením štandov, hľadaním cesty… a aj opakovaným nacvičovaním odlezu tuším zo štvrtého štandu. Nie že by to bolo neleziteľné (tak asi za 3), ale…

Štand veľmi príjemný s trávičkou, batoh sa dal bez obáv položiť a netrebalo ho istiť. Tak sme chvíľu posedeli. Keď mi Katka podávala materiál a pri triedení som niečo položil aj do trávičky. Naozaj nehrozilo, že to spadne do doliny.

Prvý pokus na odlezenie: pri zakladaní prvého hexíka tak 3~4 m nad štandom, všimol som si že mi chýba modrý hexík. Tak dole, na štand, a chvíľku som podozrieval Katku, že ho nechala v špáre. Keďže bol založený asi 5 m pod štandom, tak som tam zliezol, no hexíka nebolo. Katka tvrdila, že do doliny nešiel. Keď som sa dvakrát vrátil na to miesto založenia a nič, už som sa začal zmierovať s nekompletnou sadou hexíkov. Ešte som sa spýtal Katky, či neleží pod batohmi. Keď pohla batohmi pohlo sa aj lano a spod neho vykukol modrý hexík. Hurá, tak poď ho liezť. Druhý pokus: doliezol som k prvému založenému hexíku, a zdola sa ozvalo „Magi, šlingy…“. Nechal som ich na kameni na štande. Tak naspäť na štand. Tretí pokus: zdola smiech a „Magi, batoh…“. Ten ležal Katke pod nohami. Tak naspäť na štand. Štvrtý pokus, konečne leziem ďalej… No hold, keď sa mi to stane desťkrát po sebe, asi sa začnem zamýšľať, čo tam robím.

Pár dĺžok pred koncom už som začínal mať obavu, že nestihneme posledný vlak. Katka ale vie vyhecovať, a tak záver cesty aj napriek malým komplikáciam sme zvládli veľmi rýchlo a cca o pol šiestej sme boli na vrchole. Pár minút na takmer búrkové zbalenie vecí a poď ho dole svižným tepmom. Po niečo vyše hodine a pol (presne 95 minút), sme už kupovali lísky a Radlerik na cestu.

Nedá mi ale nespomenúť snáď jediný lapsus Katky v tomto dni, ale nesúvisí z lezením. Cestou dole prišla reč na batohy a aj na systém odvetrávania chrbta. A Katka to komentovala tak, že ani jej batoh (nejaký lezecký Deuter) to nemá dobre vyriešené, lebo celá je suchá, len po chrbte jej to priam tečie. A až do nohavíc. Na stanici zistila, že príčinou nebol zlý batoh, ale nevypité pivo v plechovke na spodku batoha. Celá bola od chrbta dolu mokrá a „voňala“ za pivkom. Určite si už navždy zapamätá, že pivo v plechovke nepatrí na spodok batoha, a keď sa už vynesie na kopec, nemá sa znášať ale vypiť. Aj keby na ex. A to je ponaučenie aj pre druhých. Niečo podobné sa pred rokmi stalo aj mne, a odvtedy viem, že plechovkové pivo má byť pod vrchlíkom a podľa možnosti v dobrej igelitke. Iba že mne sa to stalo tak, že som presne vedel na ktorom kameni som tu plechovku prerazil, lebo hlasne zasyčala. V tom akamihu som bol rád, že nikto na blízku nebol, lebo chvíľu som bol strašný hulvát.

A tak krásny tatranský deň za nami (viď foto) a hor sa spokojne pracovať a učiť… a tešiť sa na ďalšie takéto dni.

Magi

[View with PicLens]