Rozlomity klub Košice

miesto kde to naozaj žije lezením , don't stop climbing

    Informácie o lezeckej stene: LEZECKÁ STENA ROZLOMITY
    Facebook profil lezeckej steny: FACEBOOK LEZECKÁ STENA ROZLOMITY
    NOVÝ ESHOP - lezecký obchod: ESHOP ROZLOMITY SPORT
Jún
27

Znovuzrodenie

Pridané uživateľom Jerry

Dnes bol nahovno deň. A pritom začal tak krásne: DHL-ka mi ráno doniesla balík s novučičkými cepínmi. Prachy som mal od svokry – že teda keď už nám nemohla príjsť na svatbu, nech spravím Zuze radosť a kúpim niečo čo potrebujeme (Moriakovi ani muk). Zuza teraz totiž zariaďuje ako šibnutá – len za tapety do akože budúcej detskej by bolo v pohode nové lano. Tak som teda Zuze večer spravil radosť a na druhý deň objednal čo potrebujeme.

1000€ nie je bohviečo,ešte že mali v Petzli akciu. Helgu a Hedvigu (tak som tie zbrane pokrstil) som odložil na spodok skrine, medzi starú vlnu – nech sa nepoškriabu. Ale samozrejme Zuza hneď jak prišla z roboty dačo z tej skrine potrebovala a našla ich. Neverím na náhody – iste ma bonzla suseda, čo ma ich videla testovať doobeda na preliezkach za bytovkou. Zuze sčerveneli oči. Už som sa tešil, že sa vyplače, uľaví sa jej a všetko bude OK. Ale tak ľahko mi to neprešlo.

Mala ohromnú kázeň, očividne už dlhšie priravenú: akože ma má reľmi rada a že nemá nič proti mojim koníčkom, ale že toto je už chorobné a takto to ďalej nejde. Že ona si našla druhú prácu, platí celý byt, každý mesiac odkladá 30 euri na sedačku do obývky a ja si hliviem na sociálke, doma nepohnem ani prstom a ešte rozflákam aj peniaze od jej mamy. Všetky tieto argumenty som mohol samozrejme jednoducho a nenapadnuteľne vyvrátiť (sedieť sa dá aj na zemi, ale M12 s holými rukami nevyleziem ani naňho v robote nenatrénujem atď), ale nepustila ma k slovu. Vraj keď so sebou niečo neurobím, bude lepšie keď sa vráti k rodičom. Zvážil som všetky pre a proti: zo sociálky nevyjde ani na inkaso a stan mi potrhalo na tej vydarenej akcii v Tatrách. Tak som ako vždy sľúbil, že sa polepším a tak. A ona, že keď to myslím Vážne, tak mám skočiť za jedným chlapíkom. A hneď mi aj podáva vizitku.
“Psychiater???”
“No aspoň to skús, ak Ti na nás naozaj záleží…”

Tak som teda išiel – aj tak pršalo. Ten chlapík očividne vedel o čo ide. Ukazoval mi všelijaké obrázky chytov a pýtal sa ma, čo to je. Najprv ma to celkom bavilo a podrobne som mu vysvetľoval, ktorá machuľka (to vravel on) je lišta, ktorá berie na stisk aj spoďák a tak. Potom sa slova ujal on. Hovoril asi pol hodiny: vysvetlil mi že som sebecké hovädo, ktoré ničí život všetkým okolo seba. Že mám problém a musím si to priznať. Totálne ma zdeptal. Uvedomil som si, že má pravdu a sľúbil som, že sa polepším a lezenie obmedzím a tak.
“Nestačí že lezenie obmedzíte! Tu ide o ťažkú psychckú závislosť a teda pomôže len úplná abstinencia!!!”

Vtedy vošla dnu Zuza, plakala, obíjmala ma a hovorila, že spolu to zvládneme a tak. Ako vravím bol som dojatý a zdeptaný. Áno, prikývol som. Dokážeme to. A budem normálny, slobodný človek, šťastný člen spoločnosti a opora svojich blízkych. Nie čudák čo upadá do depresie pri každej tlakovej níži a pre natiahnutú šľachu na malíčku pomýšľa na sebevraždu. Áno dokážeme to. Spolu. To sme si sľúbili a slzy už mal v očiach aj ten cvokár: “Čaká Vás dlhý boj. Ak chcete pomýšľať na víťazstvo, držte sa mojej rady: Lezenie pre Vás musí byť mŕtve. Prerušte styky s lezeckými parťákmi – skôr či neskôr by Vás zase stiahli dolu, predajte lezecké vybavenie, vyhoďte všetko, čo by Vám Vašu drogu pripomínalo. Prvý týždeň bude najťažší. Píšte si denník. Z neho budete čerpať silu, keď prídu absťáky.”
“Ďakujeme pán doktor” lúčili sme sa. Zuza žiarila šťastím a ja som bol odhodlaný ju nesklamať.
“A nezabudnite, stačí jediný vylezený meter a všetko vyjde nazmar – budete zase na začiatku.”

Doma som sa hneď pustil do vyhadzovania matrošu. Na chvíľu ma napadlo, že by som tie veci mohol darovať nejakému kurzistovi, ale uvedomil som si, že by som tým len pomohol zviesť ďalšieho človeka do priepasti. Už som s tým vrecom išiel k bedni, keď mi došlo, že je tam kopa hliníka, ktorý len tak vyhodiť je krajne neekologické a lano že sa zíde dedovi na chalupe. Jasné, karabíny a friendy odnesiem zajtra do zberu a za utŕžené prachy kúpim Zuze kvety. Ty brďo hliník je vraj fest drahý, možno vyjde aj na parfém… Tak som tie veci drbol do pivnice a šiel si hore písať denník.

2.11. Moje odhodlanie je pevné. Na L. ani nepomyslím, vôbec mi nechýba. Celé poobedie som Zuzke pomáhal prestavovať nábytok. Večer volal Ďuro, že čo sa stalo, že som nedošiel na boldrovku. Som mu povedal, že nech mi už nikdy nevolá, že už neleziem. Mažem všetky lezecké čísla.

3.11. Už druhý deň som čistý. Krásny pocit. Doobeda som bol v Auparku na kávu s Maximom. Má vlastnú právnickú kanceláriu, zamestnáva aj sekretárku. Zarobí vraj 2000€ mesačne. Vážne.

Večer kino so Zuzkou. Prvá kríza. Myšlienky mi stále zabiehali k L. A keď sa v tom filme objavil záber Eiffelovky, dostal som strašnú chuť. Vybehol som na WC a Zuzka ma tam potom našla boldrovať po kachličkách. Vraj som bol preč pol hodinu. Zuzka je úžasná. Nič mi nevyčítala, len ma chápajúco objala a za ruku odviedla domov. S ňou to dokážem.

4.11. Zuzka si vzala voľno, aby mi mohla byť nablízku. Od rána chlasceme. Tretí deň je kritický, musíme ho nejako prečkať. Vyžrali sme už všetok chlast čo bol doma a ja stále myslím na L. Ešteže o pol hodinu otvárajú krčmu…

5.11. Zobudil som sa pripútaný o radriátor. Zuza vraví, že som strašne vyvádzal a že keď nás o druhej vyhodili z krčmy, vyliezol som na kostolnú vežu. Dole ma dávali hasiči. Už si spomínam. Všetko som posral, som slaboch. Hanbím sa ale pri spomienke na ten sokolík za rýnou sa slastne zachvejem. Áno, je to tak pre mňa lepšie – byť pripútaný.

12.11. Tak to bol najstrašnejší týždeň môjho života, ale dokázal som to. Vlastne Zuzka to dokázala: starala sa o mňa celý týždeň a z reťaze ma spočiatku púšťala len na záchod. Na prvých vychádzkach musela dokonca párkrát použiť svoj paralyzér, keď som sa pokúšal vyliezť na lampu, ale hlavne že ma z toho dostala. Je to najúžasnejšia žena na svete. Už som druhý deň na slobode a čistý! Zajtra idem na pracovný pohovor do T-Systems.

13.11. Zobrali ma!!! Práve som išiel natešený domov, keď mi zazvonil mobil. Pozerám kto to otravuje a tam dajaké divné číslo 0079… Dajaký podvodník mi chce ponúknuť zaručený investičný tip alebo predať bambusové ponožky. Aj tak som to zdvihol a ani som sa nestihol ozvať a už mi veslý hlas do ucha zrúkol: “Szia kokoce!”
“Laco?” ten otáznik bol zbytočný. S Lacom sme spolu začínali liezť ako štrnásťroční sopliaci a jeho “szia kokoce” som si nemohol s ničím na svete pomýliť. Že sa vracia po piatich rokoch z Dubaja domov, že to tam može cele jebať aj so Standardom a Purom, keď sa tam nedá liezť a že ideme cez víkend do Tatier.

Bolo to ťažké, ale odolal som. Vysvetlil som mu, že nemôžem, lebo už neleziem a že som už aj tak Zuze sľúbil, že v sobotu pojdeme vyberať úchytky na linku. Laco bol dlho ticho, potom zamrmlal niečo ako “Ta nič, čau” A ja som vedel, že som stratil nielen kamaráta, ale aj seba. Veď toto nie som ja. Ta čo už, začínam predsa nový život. Ale aj tak mi bolo toho môjho starého ja trochu ľúto, zažili sme totiž spolu kopu srandy. Sadol som si na obrubník a ako sa na pohrebe patrí, ponoril sa do spomienok: Ako sme začínali na Dreváči s jedným párom lezečiek- prvý vyliezol na vežu, hodil ich druhému a doberal. A prvé Tatry – pod nohami praská lišajník, a v sluchách tep – delikátny traverzík… až zvonivé cink-cink tutového účka ho skľudní. Som späť v realite, traverzujem v lakovkách a obleku po obklade diaľničného privádzača, cingoce okoloidúca električka. Vidí sa mi, že som za oknom zbadal Zuzinu tvár… Nie to sa mi určite iba zdalo. Idem radšej domov.

Keď som otvoril dvere celý som sa rozklepal. Všetky Zuzine veci boli preč, vrátane nábytku z obývačky a televízora. Na zemi odkaz: kľúc od bytu máš v schránke. Ako šialený som zbehol dolu po schodoch. To predsa nemôže byť pravda. Bola. V pivnici sa váľalo vrece s mojim matrošom. Mobil mi dvakrát vypadol z rúk, kým som doň mohol rozradostene zarevať: “Sia kokoce, tak ja do tých Tatier teda môžem ísť!!!”

MB

  1. miro Hovorí,

    ta fasa né ?

  2. Milan Hovorí,

    Vždy keď potrebujem niečo kúpiť na lezenie mám výčitky, že okrádam rodinu. Po prečítaní článku to poľavilo (niekedy aj samo) a v prípade odznenia účinku aplikujem článok opäť. Z článku je jasné, že prepadnutie lezeniu je nevyliečitelná najťažšia závislosť, ale dá sa s tým žiť. Všetkým naším životným polovičkám prajem porozumieť tejto závislosti a vytvárať vhodné podmienky pre pacienta.

  3. Slavo Mitro Hovorí,

    ..Znovuzrodenie alias Návrat na planétu opíc…. scifi žáner mam rád…

    pekné čítanie Emby

  4. Kocky Hovorí,

    Emby, ty kokoce! Fasa citanie! No ne ?

  5. kado Hovorí,

    “Sia kokoce”. skoro som spadol zo stolicky. vyborne citanie. pozdravujem z bratislavi

  6. tinaM Hovorí,

    hmmm, sviňa živé sny/nočné mory?!

Pridať komentár

Nepodpísané príspevky a komentáre nebudu schválené.

"Hádam si chlap a stojíš za svojim názorom !!!"