30.6 (večerné hodiny) – škaredý ksich vyskočil z autobusu v Kežmarku.

1.7 (skoré ranné hodiny) – škaredý ksicht s pekným ksichtom smerujú pod Velický šuter vyliezť cestu Cez výlom o obtiažnosti V.  Príchod na Sliezsky dom oznamuje krásnych 7 stupňov a fučno. Vtedy som si spomenul na knihu od uja Orolína a jeho hlášku, že liezť sa dá vždy, len dakedy to trvá kus dlhšie. Bodaj by to trvalo kus rýchlejšie… Počas dňa ukazuje pekný ksicht škaredému ksichtu Vysoké Tatry, ktorý neveril svojim očiam, že všade existujú toté Tatry. Počas lezenia sme sa cítili ako v zime – zmrznuté paľce na nohách a ruky, aj napriek, že sú toté ručiská.. Vrcholové zaznamenanie teritória. Presun do penziónu pod Batizák.

1.7 (večerné hodiny) – Mám nerv na škaredý ksicht, lebo som našiel fajné penzióny, ale on silou mocou nechcel o nich počuť a postupoval v chodení. Tak som mu to dal pocítiť a vkuse mu nadával J. Príchod do penziónu nás prekvapil, lebo bol to dakoho vysnívaný penzión, ale takých 20 centi od hlavy bol ešte nainštalovaný sneh. To bude noc… Dvoje ponožky, termoprádlo, pérofka a spacák. V noci budenie, mrknem na hodinku a ukazuje +2. Polámať mu toté ručiská .

2.7 (obedňajšie hodiny) – Rozmŕzame. Kŕmenie a lezenie vraj legendárnej cesty v pevnej platni – Kuttove platne o obtiažnosti V. Je teplejšie, ale keď zafúka vietor, tak zaš totá žima. Fakt dobrá lezba. Klúčová dĺžka ostala na mňa, tak som pozeral na variant za III, abo variant za V, rozhodol som sa hneď na krajší variant. Stálo to zato J, len nebolo kde založiť, tak som celú dôveru vložil v zaťažením otvárajúcu sa skobu, ktorá tam už existovala. Výlez hore, kde neexistovalo miesto na exponované označenie teritória.

Ďalšie dni už bolo pokazené počasie, tak sme sa „regenerovali“ v lome v Tatranskej Kotline a na Tomašáku s nádejou zlepšenia počasia a vrátenia sa späť do totých Vysokých Tatroch. Nestalo sa.

J&J

[View with PicLens]