Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, ďaleko od svetových oblastí, bolo raz jedno mesto. V tom meste žili lezci a ako to už u lezcov býva, žili lezením. Vlastne, dalo by sa povedať, že lezením nie žili, ale živorili. Veď posúďte sami. V okolí len pár maličkých oblastí, stále dookola rovnaké cesty. Miestni borci si mohli každý víkend báchnuť akurát tak Pivné bruško a nezostávalo im nič iné, ako byť vďační aj za to. Iba jeden z nich sa s týmto zmieriť nechcel. Jurko.

Juraj bol silný a smelý lezec. Raz v piatok, pri balení vecí na víkend, si takto vzdychol:

„Ach ja nešťastný, veď ja z toho lezenia už nemám takú radosť ako kedysi. Zase raz dám Finálku a Vaničky…, teda keď sa dostanem na rad,“ nahlas zastonal. „Navyše sa tam stretnem s Hučom,“ pridal zúfalo.

Hučo bol nafúkaný tlčhuba. To by veľkodušnému Jurkovi až tak nevadilo, no skutočnosť, že ten zloduch nerešpektoval červenú smyčku, nevedel prehrýzť.

Minule Jurko celý víkend čistil líniu, ktorú objavil na Zarastenej Turni, osadil borháky, týždeň vymýšľal pre cestu príznačné meno – nakoniec sa rozhodol pre Vždy, keď mi niečo spadne na hlavu myslím si, že ma osral bocian – a vo víre rušného mesta dňom i nocou sníval o tom, ako si ju vylezie. V sobotu prišiel ako zvyčajne prvým rýchlikom v smere Rockycany na zasľúbené miesto, keď tu vidí vo svojom diele nalezeného Huča s jeho novou fanynkou. Hučo novú cestu pomenoval Pre Zuzanku VI-/VI a hneď ju aj zadal do databázy na Climbe. Darmo sa Jurkovi krivotilo. Bez administrátorských práv s tým nemohol nič robiť.

Tak si teda smutný presmutný ďalej balil veci, keď si v tom spomenul na starý príbeh, ktorý počul ešte ako kurzista. Vraj kdesi priamo v ich chotári jestvuje zakliate miesto. Dolina plná krásnych vysokých stien, uprostred ktorej sa týči stometrová skalná veža. V doline sa však už vraj veľmi dávno usídlil zlý Zelený drak, ktorý každého, kto sa v nej pokúsil liezť, namieste zožral. Tak ticho Doliny roky neoživoval zvuk vŕtačky ani cholerické pičovanie frustrovaných lezcov. Ticho tam vraj čaká na deň, kedy sa nájde švárny junák, ktorý by Dolinu od tohto prekliatia oslobodil.

„222 hrmených!“ zvolal Jurko. „Nebudem si ja už viac ruky hliniť, v jednom kuse Čiernu zem obchytkávať! Pôjdem do Doliny, zabijem draka a do konca života budem liezť vo vysokých stenách a na Stometrovej veži! A prvovýstupov budem robiť toľko, koľko mi srdce ráči!”

Ako povedal, tak aj urobil. Dolinu našiel ľahko. Dobrých ľudí a googlu sa na cestu pospytoval. Zanedlho bol pri rampe ohraničujúcej drakovo územie. Smelo vykročil. Len čo však urobil prvý krok, zem sa s hukotom zatriasla. Obrovitánske sivomodré šutre začali lietať sem i tam a stromy váľali tak, akoby boli z papiera. Každý iný by zutekal, ale Jurko bol z onakvejšieho cesta. Keď hrmot ustal, vykročil po druhýkrát. Nato však nebo zčernalo a husté mraky sadli do doliny tak nízko, že sa ich mohol dotknúť. Ostatní by sa vyhovorili, že nie sú podmienky, ale Jurko len chvíľu počkal a keď  černota po tom, ako zadul silný vetrisko zbledla, urobil tretí krok. Tu sa zablyslo a v odlesku hromu stál pred Jurkom drak. Vlastne DRAK. Bol totiž obrovský. Jurko mu ani po členky nesiahal. Keď všetko stíchlo, zreval na Jurka chrapľavým trojhlasom:

„Čo tu robíš ty úbohý červ! Vari Ťa život omrzel?”

„Ej veru omrzel. Veď, čo je to za život, furt tie isté cesty liezť, ruky si hlinou zajebávať!”, smelo odpovedal Jurko a dychtivo pokračoval ďalej:

„Prišiel som ťa zabiť alebo sám zahynúť, lebo na Turne sa ja už veru nevrátim!”

DRAK zaostril na malé čudo nadrapujúce sa pri jeho ľavej nohe. Ten nebojácny človiečik sa mu totiž pozdával.

„Ty si teda myslíš, že máš na to, aby si liezol v mojej Doline? Najprv musíš ukázať aký si chlap, lebo ja som tu strážcom práve preto, aby som Dolinu pred všelijakými bábovkami a inými kokotmi bránil. Tak dávaj dobrý pozor, ty trúfalec. Pozri tam!“ silno plesol chvostom a ukázal ním vpravo na nádhernú stenu pripomínajúcu trojuholník.

„Tu priamo stredom vedie cesta, ktorú ak onsajtneš, môžeš liezť v Doline kedykoľvek sa ti zažiada. Ale ak nie, tak odtiaľto zmizneš a už nikdy sa sem nevrátiš! Rozumieme si?”

Jurko súhlasil, lebo aj keď cesta vyzerala na riadnu dardu, od nitu k nitu nebolo dovidieť, stále sa mu to zdalo reálnejšie, ako skoliť DRAKA holými rukami. Navliekol si teda sedák, lezky, dvakrát skontroloval či je dobre naviazaný a šiel na to.

Už úvodná špárka ho takmer zastavila. Zúfalo žaboval, rval prsty do úzkej pukliny a stáčal ich tak, že ho to bolelo ako by mu po nich železným kladivom búchal. Aj by sa bol pustil, no pred očami sa mu znova zjavili vysoké steny týčiace sa všade navôkol. Predstava, že by na ne nikdy nesmel liezť ho hnala ďalej. So zaťatými zubami zakliesnil ruku ešte hlbšie do pukliny a nakoniec sa mu špáru podarilo preliezť. Dlho sa však netešil. Cesta pokračovala dychvyrážajúcim previsom. Jurko zváral, bandasky mal také, ako by mu ktosi do predlaktí žeravého olova nalial. Fučal ako pornoherec, no obe ruky sa mu aj tak z obliny šmýkali. Už si miesto kam dzigne vymeriaval,  keď v tom v diaľke kútikom pravého oka zazrel Stometrovú vežu, a to akoby mu sily pridalo. I zabojoval Jurko znova. Zhlboka sa nadýchol, po bočáku pohupol a previs prekonal. Ani teraz však jeho radosť netrvala dlho. Cesta pokračovala položenou platňou. Lezie Jurko po malých stupoch, lezie,  slnko skalu nahrieva, po chvíli ho už nohy bolia, akoby mu do nich medené ihly pichali. Už-už chcel do borháku odsadnúť, keď si vpravo všimol krásnu voľnú líniu. A vedľa ešte jednu. A ešte dve naľavo. Tak sa zaradoval, že na bolesť zabudol a platňu preliezol.

Už-už sa dostáva na roveň s obzorom a čo nevidí? Nad ním krátka chytovatá stienka s troma veľkými dierami a nad ňou zlaňák.

„Tri diery preberiem, zlaňák  zapnem a mám to,“ pomyslel si Jurko „len to teraz neskurviť. “

Chytí Jurko prvú dieru, opatrne ju nachytáva či nebude oblá, ale nie. Madlo jak sviňa. Aj druhá brala. Siaha do tretej, keď v tom  začuje čosi divného. Spozornie. Tie zvuky akoby z tretieho madla vychádzali. A naozaj. V diere hniezdo zo suchej trávy uvité a v tom hniezde vystrašene piští roztomilé vtáčatko.

Jurko skúša dieru obliezť, no skala je všade naokolo hladká, ani židík na pridržanie.

„Čo tu robiť?“ zamyslí sa „Vtáča z diery vyhodiť by preň znamenalo istú smrť, je ešte maličké, nevie lietať…“

Jurko skúša do diery povedľa vtáčika aspoň dva prsty napchať, to by stačilo, aby zlaňák zapol, ale nejde to. Rozmýšľa, až sa mu z kečky parí, ale vyhútať nevie nič. Naposledy sa pozrie naokolo na vysoké steny, na Stometrovú vežu, na voľné línie a zakričí dole DRAKOVI:

„Bachá idééém!”.

Držka to bola parádna. Aj DRAK, keď Jurka spúšťal, uznanlivo pokyvoval hlavami. Jurko zuby zaťaté, slzy na krajíčku, ani naňho nepozrel, mysliac si, že je jeho nádejam koniec…

DRAK mu však povedal:

“Si nielen dobrý lezec, ale máš aj dobré srdce. V skúške si obstál. Odteraz môžeš v Doline liezť, koľko sa ti zažiada. Pamätaj však, že dolina stále patrí mne. A to, čo si tu zažil, nehovor nikomu!“

V ten deň si natešený Jurko s DRAKOM báchli ešte asi desať ciest a nebolo na svete šťastnejšieho človeka ako bol náš Juraj, keď si večer s prelezenými prstami do Denníčka zadával nové onsajty. Pamätal i čo DRAKOVI sľúbil a nezabudol zaškrtnúť políčko “neverejný”.

Tak Jurkovi začali zlaté časy, ktoré už nikdy neskončili. Vo vysokých stenách i na Stometrovú vežu liezol a žil šťastne, až kým nepomrel, nikdy sa však nedozvedel, čo sa stalo s Hučom. Ten papľuch sa totiž, ako vieme, nabúral do Jurkovho konta, vysliedil kam chodí liezť, a tak veľmi preveľmi mu závidel, že prekonal strach a vybral sa do Doliny aj on.

V Doline ho čakal známy scenár. Zemetrasenie, čiernočierna tma, blesk, DRAK i známa skúška – onsajt cesty stredom steny. Keď Hučo v špáre nevládal, a to bolo už pri druhom borháku, chytil rukou lano, ktoré viedlo do DRAKOVEJ osmy. Tak si mohol odsadnúť bez toho, aby to DRAK zbadal. I keď oddýchnutý, špáru len horko-ťažko zdolal. Prišiel previs a Hučo bol zase v koncoch. V momente, keď zelený strážca doliny nachvíľu nedával pozor, pridržal sa nenápadne expresky a previs prekonal. No v hornej platni by aj tak nakoniec spadol, v poslednej chvíli celý vystrašený stúpil na nit. Keď videl, že ani to si Zelenáč nevšimol, liezol ďalej, ako keby nič. Vo vrcholovej stienke zbadal tri madlovité diery. Tak sa zaradoval, že by ho ani vo sne nenapadlo brať ohľady na úbohé vtáča. Navyše už mal riadne bandy, a tak nerozmýšľal nič. Rozhodol sa prosto za tú dieru zabrať. Hučo sa načahuje, už-už dieru chytá a očakáva, ako mu pod prstami zachrapčia vtáčie kosti. Namiesto toho však zachrapčí čosi v Hučovej spodnej ruke. Pocíti prudkú bolesť a letí dole ako šiška. To mu prdli šľachy na dvoch prstoch naraz. Navyše v tom strese pred nástupom do cesty nedokončil naväzovaciu osmičku, a tak spadol až na zem, a keby nie hustého tisu, zostal by po ňom iba mastný fľak.

Zlomeniny sa Hučovi síce po pár mesiacoch zrástli, no roztrhnuté šľachy ho trápili tak, že až do konca života nemohol liezť.

MB