V piatok tretieho januára sme sa po robote vo svetle nádherných hviezd konečne dostali na chatu Brnčalka pri Zelenom plese. Vardži s Milanom sa chystali do cesty Weberovka (VI) Kežmarský štít/ Malý. Rasťo a ja sme chceli isť na hmm ja ani neviem kam. Podstatne bolo že som v horách. Rasťo mal niečo vybraté a ja som bol spokojný.

Ráno, prvá lezecká dvojka vstávala už o štvrtej a tak nejako vybuntošili aj nás s Rasťom z postele a za svitania sme už kráčali ku Fľaške. Hmm… k žľabu menom Fľaška. To som ešte vedel, kto by si nezapamätal taký príznačný názov. Mal som už v tejto doline skúsenosť z leta keď som tadiaľto zastupoval za dažďa v hmle s viditeľnosťou do 10m. Ako som si teraz zistil, išli sme cez Baranie sedlo. Reťaze boli zo záhadných príčin odrezane a tak bez akéhokoľvek lezeckého materiálu sme zostupovali v neznámom, veľmi strmom a šmykľavom teréne (prosto zodpovedne)…

Ale poďme naspäť do fľašky. Firn bol dobrý a tak sme rýchle stúpali. Ja som spomínal kadiaľ asi som zastupoval v lete,  v tej nekonečnej hmle a bol som proste rad, že som v horách a ešte aj počasie mame nádherné.  Užíval som si to… Prišli sme k nástupu do cesty, no Rasťovi sa to nezdalo,  že v sprievodcovi tá cesta ide nejako inak. Ja som sa nevedel vyjadriť,  lebo som to nemal vôbec naštudované. Trocha sme sa v doline motali, do niečoho sme sa pustili, ale radšej sme  zostúpili. Nakoniec sme vybrali mapu a sprievodcu a zistili sme prekvapujúce zistenie. Nielen že sme netrafili cestu, ale ani kopec sme netrafili.  Namiesto Čierneho štítu sme chceli liezť niekam na Baranie rohy.

Keby som si predtým poriadne naštudoval mapu a sprievodcu mal by som väčší prehľad a pravdepodobne by sme takto nezablúdili. Ale ja som sa úplné spoliehal na môjho spolulezca.. Keby sme neboli natoľko schopní a nevedeli uvážiť svoje schopnosti a nastúpili do cesty a nedajbože by sa tam niečo Rasťovi stalo, ja by som nevedel ani len kam mam  volať pomoc. Bol by som úplné stratený. Dokonca neskôr doma som zistil, že som si  zabudol aj lekárničku nevedel by som poskytnúť ani prvú pomoc. A tam by bolo už neskoro si búchať hlavu o skalnú stenu, že som takto výrazné podcenil situáciu! Nejde o to, že som mojim nezodpovedným a ľahostajným správaním ohrozil seba, ale o to, že som ohrozil práve aj môjho spolulezca!

Nič sa chvalabohu neudialo. S Rastom sme sa už do žiadnych  horolezeckých výkonov nepúšťali, len sme si prešli celú dolinu, napozerali poriadne zostupovky. Tento krát stalo pri nás šťastie, ale nabudúce už musíme byť pripravení obaja a nie spoliehať sa úplne na druhého spolulezca. Je to tímová práca a tím je len taký silný ako je silná jeho najslabšia časť! Zostúpili sme na Chatu, chatárovi sme oznámili, že naši kamaráti ešte lezú (zodpovedne) a my už ideme domov.  Ako som sa neskôr dopočul, cestu nedoliezli, ale nechýbalo im veľa.

Zhodnotili svoje osobne možnosti a zodpovedne v bezpečí zostúpili… A aby som potvrdil moju nezodpovednosť,  tak po príchode domov som vlhký materiál v batohu nechal hrdzavieť až do druhého dna… Čo  dodať?!  Väčšinou si človek takéto veci uvedomí už keď je neskoro. Tento krát sme mali v horách šťastie a ja som si to uvedomil na základe iných súvislosti, ale to je už jedno.

S  veľkou hanbou napísal Maroš. PS.: Podstatne je sa poučiť a dúfam, že tento článok pomôže nie len mne, ale aj niekomu z Vás zamyslieť sa nad zodpovednosťou všeobecné  - nie len v horách. Môže to veľa zachrániť…