Kráčam hore jesennou dolinou a cítim, ako prenikám do iného sveta. Sveta plného harmónie a stability. Niekde tam vonku na burzách padajú akcie, tu listy ma hladinu potoka. Sem na dno doliny nepreniká nepokoj – len kde-tu slnečné lúče cez pestrofarebné vitráže majestátnych javorov. Dýcham zhlboka a pokojne – nasávam Kĺud ktorý sa vznáša všade naokolo.

Odbáčam do Žľabu pri Trojkráľovom hrebeni. Tam vonku sa hromadia problémy, tu oriešky vo veveričkinej zásobarni. Pozorujem jej ladné pohyby a vychutnávam si toto predstavenie večného divadla prírody. Tam vonku počuť samé zlé správy, tu len šum vetra v boroviciach na hrebeni ohlasujúci skorý príchod snehu. Skladám batoh na kameň pod stenou – skoro by to stálo život oneskorenú lienku, čo sa ponáhľa do listov pod previsom nájsť si bezpečný úkryt pred tými jej trablami. Usmejem sa na ňu a počkám, kým prejde a kameň mi uvoľní. Aj kamoš čo je tu so mou je opantaný tichou mágiou tohto miesta a neprehovorí ani slovo. Dojem katedrály ešte umocňuje majestátny, previsnutý skalný pilier čo sa týči priamo nad nami.

Obúvam si lezečky a už po prvých krokoch cítim, že dnes to nie je lezenie, ale mystický obrad – vertikálny balet na oslavu najstarších a najtajomnejších síl sveta. Známe miesta (tento projekt sem chodím skúšať už dva mesiace) preliezam s nevídanou ľahkosťou a viem, že je to preto, lebo som sa stal súčasťou tejto oázy harmónie rovnako ako javory, veverička a šumiace borovice nado mnou. Prichádza najťažšia pasáž. Som totálne uvoľnený, lezečky mi samé tancujú po stupoch. Necítim únavu ani napätie a pritom som koncentrovaný ako levitujúci budhistický mních. Viem, že teraz to preleziem. Kľúčový skok … zrazu sa hompáľam v lane o päť metrov nižšie a dolina sa otriasa mojím besným revom: KU.VÁÁÁ! DO PI.E!!! DO PI.EÉ VY..BÁÁÁNÉÉÉJ SKÚÚ..ÉÉENÉÉÉJJJ!!!!!