Tak sme sa ako spráskaní psi vliekli v tom lejaku naspäť dole. Nebol to bohvieaký pocit, ale bolo to to najpríjemnejšie, čo som mal najbližšieho pol roka zažiť. Lebo to, čo ma čakalo po návrate do Košíc bol fakt brutal. Nebudem Vás unavovať tým, ako reagovali naši na to zničené auto ani neuveriteľne arogantným správaním exekútora. Nielen, že som nemal prachy na nájom, ale nemohol som si ani kúpiť nové lezečky, ktoré som fakt potreboval.

Situácia bola zúfalá a vyžadovala si zúfalé riešenie. Bolo jasné, že musím zarobiť kopec peňazí, ale ako? Chvíľu som rozmýšľal, že by som mohol ísť robiť výškovky, ale potom som si spomenul že som po tých stožiaroch prisahal, že nikdy viac. To sme vtedy celý mesiac makali 14 hodín denne sfetovaní od syntetiky a potom nám ten vyjebanec povedal, že je mu ľúto, ale že tá jeho eseročka ktorej sme to fakturovali skrachovala (ešteže sa tej druhej, ktorá to fakurovala elektrárňam sa darilo dobre).

Nakoniec som sa dal zverbovať na tri mesiace do nejakej konzervárne v Holandsku. Povedal so si, že zarobím viac ako za rok tu a že tri mesiace sa dá vydržať hocičo. Potom splatím dlhy a budem už len a len liezť. S Lacom sme sa dohodli že hneď po skončení tých galejí ideme na Petit Dru. Laco síce vravel, že podme hneď, že má auto a že za benzín mu dám neskôr, ale odmietol som – veď tá hora neutečie a nedám sa vodiť za ručičku ešte aj od neho. Bol to nejaký ojedinelý záchvať hrdosti či čo. Koľkokrát som ho neskôr oľutoval… Ale vždy keď porušíme nejakú životnú zásadu, zaplatíme za to (v tomto prípade to bola dokonca moja zásada č. 1: “Lez koľko môžeš a ser na všetko ostatné”).

A tak som sa ocitol v “Baarger Fruuts” a 9 hodín denne som preberal pri bežiacom páse jahody. Je vedecky dokázané, že na prácu pri páse sa priemerný človek adaptuje za 2 mesiace. Tak som si zase raz potvrdil, že nie som priemerný človek. Bežiaci pás vraj vymyslel Henry Ford – u mňa je tento chlapík v jednej lige s Hitlerom a Stalinom. Tých kažodenných 9 hodín bolo utrpením, ktoré som dokázal prežiť iba tak, že som mal vo vrecku topo Americkej cesty na Dru, ktoré som každú chvíľku vyťahoval a skúmal. Na chvíľku som sa preniesol do hrubozrnného žulového kúta alebo rajbasovej platne. Potom som zase dokázal 10-15 min. prežiť v krutej realite medzi pochodujúcimi plechovicami. Po čase som už topo vyťahovať nemusel, poznal som ho naspamäť. Stačilo mi zavrieť oči a preliezal som si jednotlivé dĺžky. Neskôr som už oči ani zavierať nemusel a mohol som si vduchu dať nielen Americkú cestu, ale hocijakú čo som kedy liezol. Pri pohľade na nekonečný prúd cervených jahôd som sa dostával do zvláštneho hypnotického stavu a vybavoval som si krok po kroku celé lezecké pasáže. Dokonca aj mne došlo, že začínam šalieť.

Ani po šichte to nebolo lepšie. Býval som s troma Vietnamcami v jednej zo 104 unimobuniek stojacich za fabrikou. Ešteže som bol z práce taký zničený, že som dokázal upadnúť do bezsenného spánku aj napriek ich neustálemu bľabotu. Keď som nespal, snažil som sa udržať vo forme. Najbližšie skaly boli asi vo Fontáči, takých 900km, ale na zárubni sme mali super lištu, tak som zhyboval… Dni sa zliali do jedného. Buď som mal pred očami jehody alebo lištu. Len v nedeľu sme mali voľno a ja som mohol ísť do mesta na stenu. Miestni sa ma najprv báli, keď som ich zo slzami v očiach lámanou angličtinou prosil, aby ma poistili aspoň jednu-dve cesty, že mi zachránia život. Ale potom ma už všetci poznali a dokonca sme sa dohodli, že budúcu nedeľu pojdeme liezť na skalky do Venla. Ten týždeň trval asi 20 rokov a v nedeľu sme vyrazili. Práve som dostal výplatu za prvý mesiac, tak som trval na tom, že benzín platím ja. Skaly nestáli za tých 350 km jazdy – boli to malé drolivé ryolitové vežičky s cestami do 6-… Ale bola to skala!!! Bol to nádherný deň a ja som po návrate od radosti pozval mojich najlepších kámošov na jedno. Nejak sa to natiahlo, predviedol som im pár Kojšovských hier a naučil ich otvárať šampanské šabľou. Už po desiatej fľaši to každému šlo a tak sme to oslávili… Ráno som zistil, že nemám ani fuka. No čo už.

Ani neviem ako som to nakoniec vydržal. Posledné dni som odrátaval jednotlivé hodiny. Tesne pred koncom nám ponúkli predĺženie zmluvy o dva týždne, že sa nestihla spracovať celá úroda a že nám zaplatia ako za celý mesiac. Bol som tuším jediný, čo to nepodpísal. Konečne som frčal domov. Úmorná cesta, počas ktorej som dal ďalších asi 200 prelezov Americkej diretky. Doma hneď volám Lacovi, o koľkej ideme na to. Je mimo dosah. Zatiaľ balím friendy, nakupujem ryžu a snickersky. Laco stále nedostupný. Začínam mať obavy. Nakoniec sa ozve: “Szia kokoce, som Ti chcel dať vedieť ale si bol mimo. Ja som v Tunisku, mali super lastminute tak sme si sli s čajou trochen polehniť na pláž. O dva týždne som späť, možme hneď vyraziť. Čo sa jebeš? Veď nám tá cesta neutečie nie?”.

Som myslel, že ma vystre (a to som ešte vtedy nevedel, že je tam so Zuzou), ale nemal som čas na zbytočné emócie. Za tri hodiny telefonovania som zohnal náhradného parťáka. Ďuri je tretiak na strednej a na Turniach má vylezené nejaké osmičky. V horách ešte nebol – o to lepšie, budem môcť všetko ťahať ja! Prinajhoršom za mnou vyžumaruje. Ďuri nemá ani fuka, ale neva, ja som predsa v balíku a naši sa medzitým ukľudnili, tak im vrátim neskôr. Druhý deň večer už sedíne v buse do Genevy. 200 prelezov diretky v buse a vlaku, trochu šlapania (kto tam bol, vie o čom hovorím) a už vidíme Dru naživo. Večer bivak ako z rozprávky, a svetlá tisícok hviezd nad nami sa zdali byť bližšie ako svetlá civilizácie tam hlboko dole.  Ráno nám stačí prejsť pol hodinku pod nástup a ideme na to. S Ďurim dlho preberáme stratégiu ale o jedenástej zavelím k spánku. Zbytočne. Asi 100 x som v duchu skontroloval zbalený  matroš, žrádlo, oblečenie… o “prejdení” si topa cesty ani nehovorím.

Nakoniec predsa len začalo svitať a ja som vyduril Ďuriho. S ľahkými báglami poskakujeme suťoviskom k nástupu. Zrazu Ďuri zjojkne. Z ničoho nič mu ruplo v kolene. Chvíľu to skúša rozchodiť, ale nejde to. Koleno opuchlo a vôbec sa na tú nohu nevie postaviť. Rozhodol som sa, že ho na chrbte odnesiem pod stenu a žumarovať už potom môže aj s jednou nohou. Ďuri sa neodváži odporovať. Okolo obeda sme obaja pod nástupom.
Ďuri pri každom pohybe skoro omdlieva od bolesti, ale čuší.
Ja sa odhodlane naväzujem.
Nakoniec sa osmelí a pípne, “Ako budeme zostupovať?”
Vtedy mi dôjde. OK musíme sa vrátiť. Snažím sa psychycky nezrútiť – šak mi tá cesta nikam neutečie a vrátim sa sem inokedy. Na zásah vrtuľníka nie sme poistení, tak Ďura dva dni vlečiem k lanovke. Za celý ten čas sme prehovorili asi 3 slová.

Doma Ďurovi noha odpuchla, a bol OK. Prišla daždivá jeseň, v Chamonix snežilo a ja som každý deň zaspával s pohľadom na to topo nalepené nad posteľou. A niekedy na jar som sa dočítal, že polovica západnej steny Dru sa zrútila. Americká cesta prestala existovať.

MB

Predchadzajúca kapitola klikni tu.