Blíži sa piatok, posledný deň Verčinej dovolenky a mňa už svrbia prsty po troch týždňoch nelezenia v Tarách. Hlásia typické letné počko. Horúco, zrána jasno, poobede vysoká pravdepodobnosť búrky. Tak musím niečo vymyslieť, čo sa dá stihnúť pri jednodňovke z Košíc, aby sme poobede boli už na zostupe. A štandy odistené, aby sa dalo rýchlo ujsť v prípade búrky.

No čo už, nič rozumnejšie mi nenapadlo len Kozí štít a Fehér – Lehotský. Verča na Kozom ešte nebola a ja si aspoň zaleziem. Pekná ľahká cesta na nestabilné podmienky. A čo už, že som to liezol pred tromi týždňami s Dankou a Daliborom. Hlavne že som v Tatrách a je nám fajnovo.

Z Košíc vyrážame prvým vlakom (4:14) a niečo po štvrť na sedem vyrážame z Bielej vody k Brnčalke. Pred ôsmou jedno pivko a rožok na raňajky a pokračujeme. Výšľap do Červenej dolinky trochu náročný, bo teplo a slnko praží ako gril. Ale zvládli sme to.

O desiatej nástup, prvé dĺžky na slniečku, potom došli tmavé sivé mraky. Ale ešte to šlo, bo neboli veľké a Perún ešte driemal. O jednej na Kozom, povinné foto, nejaké tekutiny, rýchlo zbaliť matroš a preč do doliny. Bo stále sa prevaľovali nie celkom prívetivé mraky.

Rýchly presun na Brnčalku, dve pivká v rámci „pivného režimu“ a presun na Bielu vodu. Tak dvadsať minút pred parkoviskom sa už Perún zobudil, a o chvíľu sme už boli trošičku mokrí. Nepršalo ako pri búrke, len taká jemná prehánka so zvukovou kulisou. Ale v tej horúčave a už dole v doline nám to vôbec nevadilo.

Zase raz sme šli poľským skorším autobusom za 1 euro (ide asi 15 minút pred SAD-kou), tak sme stihli dať pivko aj v Poprade. A niečo po ôsmej (bo vlak meškal) sme už v Košiciach. Krásny a rýchly tatranský lezecký deň za nami, bo všetko vyšlo ako malo.

Maggi

[View with PicLens]