Pre Blavákov je to známa oblasť, veď nečudo, majú to tam necelé 2 hoďky autom, no východňare to majú dakus od ruky. Ale ísť sa určite oplatí! A dôvod? No, možno by stačilo, že tam je vyše tisíc ciest, od športoviek, cez odistené viacdĺžkovky až po tradičné cesty pričom niektoré sú aj vyše 500m dlhé vo všetkých obtiažnostiach (a to naozaj od asi 2 až po 11+), takže na svoje si prídu asi všetci. Hneď za rohom (asi 20min z kempu autom) je aj známa oblasť Adlitzgräben (alebo Semmering) s ďalšími 300 cestami. Ďalší bonus je kemp zadarmo v Kaisrbrunne. Sú tam záchody, pitná voda, krčma, a za poplatok aj sprcha (my sme to však zvládli aj v potoku). Cez víkend je to tam však riadna plnka, keďže sa tam nahrnie polovica Česka, Bratisky a Poľska a je problém nájsť vôbec miesto na stan, tak je lepšie prísť skôr.

A keď sa mi naskytla možnosť isť na predĺžený víkend (18.-20.7.), nuž som neváhal. Tak som to zapichol na praxi už vo štvrtok, sadol na vlak do Ružomberka a odtiaľ už sme vyrazili s ďalšími troma borcami Majom, Jančim a Filipom až na miesto určenia, kde sme sa ešte stretli s Matúšom a Belkáčom, ktorí šli z Prahy. Rozliezť sme sa šli do Adlitzu. To vám je zaujímavý kus skaly. Vápenec, taký dierkatý, pripomína prímorské oblasti, poväčšine statočne až nechutne vymádžovaný, je tam dobrý prístup, krásna rovinka  a liezť môžete priamo z asfaltky. Ale cesty sú krásne, neraz aj 40m dlhé, väčšina od 6 do 8a a celé je to otočené na juh, čiže v takom teple ako sme tam boli my to nie je až tak dobrý nápad tam loziť. Tieň je akurát v sektore Zapfl aj to len od dákej tretej-štvrtej. Doňho sme sa s Majom aj vydali.

Privítal nás tu impozantný previs. Nič som nenechal na náhodu a ešte pred výjazdom som si vyhliadol cestu: Die Hängenden Gärten der Semmiramis za 8a. Pomerne odvážny cieľ na to, že som sa len rozliezal po 2 mesiacoch nelezenia. V popisoch bolo vraj čistá vytrvalosť, dobré chyty, tak si vravím, že to by mohlo ísť, alebo  aspoň si dobre zatrénujem. Mám vo zvyku liezť na OS čo to dá, tak som to spravil aj v tomto prípade a vyzeralo to asi takto: leziem, madlo, fučím, dynamo, rúčka, sklepávam, leziem, fučím, bočák, lišta, madlo, nateká, (jaj som zabudol- aj mádžujem a cvakám), leziem, cvakám predposlednú presku v previse, vyzerá to nádejne, bouldrík, chytám zmrdy, kričím, mám bandy už jak celý Ružín, skáčem po madle, chytím, skĺznem, letím, spŕška nevyberaných vulgarizmov, rúčkujem po lane, opäť vulgarizmy, čistím chyty, pokračujem, dojím ďalšiu presku, doliezam a už mám aj dosť. Inu, hovorím si, nebolo to zlé, kroky nie sú až tak ťažké, mohla by ísť druhým, tretím. Nešla. A ešte potvora, zakaždým do tej istej presky som padol. Nuž, aj také je športové lezenie, nie je každý deň nedeľa (šak bol ešte len piatok). Majo si zatiaľ onsajtol peknú 8+, šli sme po zbytok osádky, ktorý tiež frflal, že žiadna sláva a pobrali sme sa.

Chceli sme však aj niečo viacdĺžkové, keď už sme v takejto oblasti. Teploty okolo tridsiatky však odrádzali od celodenného smaženia sa na slnku a ždímania chytíkov v nejakej morde. Tak sme spustili z pôvodne ambicióznejších plánov a vybrali sme si trochu ktatšie a ľahšie lezenie v stene Vordere Klobenwand. S Majom sme šli cestu Zwida Wurzn za 7+, 200m. Už po prvej dĺžke mi bolo jasné že to nebude až také ľahké… Rajbásky, miznúce chyty, mizernééé nohy… hmmm… čo mi to len pripomína… jasné J, som doma- ZÁDIEL- zajasal som. Až potom som zistil, že podobného charakteru je tu všetko lezenie. No nebudem to naťahovať, kľúčovú dĺžku som ťahal ja: marha!  8 by som dal tomu bouldru cez spoďáky na konci a to pred tým je celý čas poctivá lezba (mal som na mysli lezenie, nie účastníčku dúhového pochodu). No, celá bola poctivá zo siedmych dĺžok 5 sedmičkových a 2 šestkové. Chlapci si vybrali vedľa nás cestu John Wayne den Alpen asi za 6+  a veru tiež som odtiaľ počul rôzne invektíva na adresu tvorcov, čosi o hnusnej platni, teple, zlom trení a o tom, že sa stratili. Nakoniec však všetko zdarne dopadlo a okolo tretej sme si už podávali rúčky na vrchu s výhľadom na perfektnú, kompaktnú a previsnutú stenu Blechmaueru oproti. A čo s načatým dňom? Poďme ešte na športovky! Sektor Fluchsloch graben je v tieni, tam sme dali zopár onsajtov a bola spokojnosť.

Nedeľa už bola len polovičná, lebo sme cestovali nazad, ale ešte sme navštívili sektor Malaga wandl. Tu za zmienku stojí cesta Bergthron píšu tomu za 8. Klenot ktorý v sebe skrýva rajbas silovo-technický boulder, vytrvalosť, previs s dobrými chytmi, ale zlými nohami a za odmenu pre tých ktorý to po tridsiatich metroch dobojujú až k zlaňáku je jeho bonusové cvakanie (pozícia ktorú by som označil čosi ako v zhybe na jednej ruke). A vedľa, ešte väčšia krásavica! Prísna deviatka so skutočne nádhernými krokmi, ktoré kým som si vymyslel, tak mi zabrali kopec času. Dal som ešte 2 pokusy, ale doplietol som nohy zakaždým a potom sme už museli odísť… tak mi zas cvakli zuby na prázdno.

Po návrate som hútal, ako by som sa tam znovu dostal. Veď tam mám 2 pytle (kroky som opakoval aj pred spaním) a tých ďalších možností čo tam bolo, hlavne vo veľkej stene niečo ťažšie skúsiť… ajajáj Koho zmotám? A predsa, juchú! Idú ta aj Košičania o 2 týždne a tentoraz na 10dní (predsa len 3 boli málo). Edo zobral Alhambru aj s truhlou, tak sme sa tam nasáčkovali šiesti: Duňo s Tinkou, Katka, Edo a ja a 1. Augusta sme vyrazili.

Rozlez bol opäť istý…v Adlitzi. Tak sme si popoliezali onsajtíky dáke, no a ja som sa vrátil pekne-krásne do projektíku svojho. A prvý deň zase odolal. Aspoň som si zopakoval kroky a vymyslel iný software na ten prekérny záver a na ďalší deň už pustila. Nakoniec až na 6. pokus, teda najviac čo som do dákej cesty dal. Teda účel splnila: vyškolila, potrénovala a nakoniec aj padla. Ešte si ju na TR dala aj Katka. Kroky v pohode porobila, no možno sa dakedy do nej ešte pozrie. Každopádne si toho dňa pripísala ešte jeden pekný flash dlhej lištovačky Tohouwabohu za 8-/8.

No, jeden cieľ by bol splnený a teraz ďalší. Ťahalo ma to do nejakej veľkej steny, dačo poriadne vyliezť. Najviac ma lákala najvyššia stena Stadlwandu, kde majú cesty aj cez 500 m. Navyše sú často aj dobre odistené, tomu sa nedá odolať, veď u nás také možnosti predsa nemáme. Navyše Kaťa povedala, že na druhom polezie čo natiahnem, tak sa ide do toho! Teraz ešte vybrať že čo. Osobitne ma priťahovala cesta Schwarzer Bruder za 8 na ktorú nakoniec padla voľba: 340m, 12 dĺžok, z ktorých 2 sú osmičkové, 4 šestkové a zvyšných 6 je sedmičkových, no skrátka stále sa lezie. Boris s Edom si vybrali kúsok od nás cestu Richtersweg za 5, takže super, aspoň nebudeme sami. Inak okrem nás tam toho dňa fakt nikto nebol.

Ráno taká tá horská klasika: skorý budíček, rýchle raňajky, vyše hodinový výšlap pod nástup, orientácia pod stenou a hľadanie cesty, pod ňou dotlačiť do seba ešte dačo, aby sme to nemuseli trepať so sebou a vytlačiť ešte zo seba dačo v podstate z toho istého dôvodu. Všetko zdarne dopadlo a už si to valíme prvou dĺžkou, ktorá dala najavo, že to nebude veru zadarmo. Najvyššiu obtiažnosť mala síce druhá, tú sme celkom v pohode dali, no skutočná delikateska prišla až v tej ďalšej. Osem mínuskový rajbasový traverz… viac asi netreba dodávať. V ňom som začal zisťovať, že dolu som to predsa len zo seba nevytlačil všetko. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, tak k tomu tlaku na análne zvierače by asi došlo pri akejkoľvek úrovni vyprázdnenia hrubého čreva. No, dosť bolo fyziológie ľudského tela, späť k lezeniu. Proste som to nejako prebil na OS a moja spolulezkyňa mala veru tiež čo robiť, veď v tom traverze je jedno, či si na prvom či na druhom, padá sa rovnako. Ešte sme spomenuli na chalanov, ktorí liezli neďaleko za hranou, že tí už isto budú dakde hore, keďže my sme to dosť dlho prebíjali. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme potom zbadali Eda na štande nižšie ako sme boli my. Zakričal nám, že slušne poblúdili, ale už by mali mať dobrý smer teraz.

Táák a už by malo byť pred nami ľahšie lezenie do 7+, to by malo ísť rýchlo. Aký to omyl! Opäť ma raz táto oblasť prekvapila. V podstate sa mi to hneď nezdalo, keď som videl, že ideme do položeného. A moje očakávania sa potvrdili, rajbas za rajbasom. To sa veru nedá liezť až tak rýchlo. Ale šlo to, aj keď pomalšie. Po nejakých 7 hodinách sme sa dostali na plateau, kadiaľ išla zostupovka. Tu sme nechali batoh, poslali SMS chalanom, že sme v pohode a ideme ešte liezť a šli sme posledné 3 dĺžky, opäť brutálne plazáky. A keď som si v predposlednej dĺžke za 7+ už-už myslel že to máme vo vačku, prišiel osudový  rajbásek, v ktorom mi pri sunutí nahor ušla noha, ruky žiadne, a tak som pekne hapal. A vidina OS sa rozplynula v Hőllenthalskom vetre, rovnako ako konsternované vulgarizmy rozliehajúce sa ľudoprázdnym údolím. A na opravára už nebol čas ak sme chceli zostúpiť ako-tak za svetla. Nuž čo, aj také sú veľké steny. Keď sme sa po vyše 13 hodinách vrátili k východziemu bodu na asfaltku, už nás tam čakal zbytok osádky v nie práve najlepšej nálade… najprv mi nedochádza, že už sa o nás báli a pomaly sa chystali na záchrannú akciu, volať sa z kempu nedá, lebo tam nie je signál a správu sme síce posielali, ale sme sa nejako zle pochopili. Až potom sme sa dozvedeli, že k skutočnému zásahu horskej služby (vlastne asi skôr pohrebnej) mal Edo, keď sme počúvali príbeh o nalezení do platne bez možnosti odistenia, zlaňovania z friendov a iné (pri pive) veselé historky. Duškovi, ktorý bol v ten deň s Tinkou na športovkách sa podaril pekný prelez úderného streetfightera.

Mal som ešte v pláne vyliezť niečo dlhšie, lákala ma hlavne kompaktná a previsnutá stena Blechmaueru, no podmienky moc nepriali. Asi si pamätáte aké bolo leto upršané a v takom počasí sa trepať do steny neni moc dobrý nápad. Navyše ma na štandoch dobre prefúklo a necítil som sa celkom OK, takže rest day padol celkom vhod. Oddýchol som si a ostatný šli zase na túru na neďalekú dvojtisícovku Rax a celkom si pochvaľovali. Tak sme sa flákali už len na skalkách, kde sa dalo schovať aj keď trochu popršalo. Cez víkend sa k nám pridali aj Peťovia (Kotula, a Klobušník) s Marcelom Mikuláškom a opäť sa viac menej onsajtovalo (na 2. Pokus šla akurát La linea, tú môžem odporučiť: 40metrová síce trochu tvrdšia, ale o to krajšia 9mínuska s troma bouldrami) a na OS sa zadarila aj cesta s dlhým názvom (čosi že filozof) za 9- a Kaťa si dala ešte na PP Tchak bumm(8). Skutočne sme si užívali vytrvalostné linky na plnú dĺžku lana v sektore Lari fari napr. Himmel auf erden (7+), alebo The buzz (8-), ktorú sme si dali asi všetci a za zmienku stojí aj brutálna madlovačka v strope jaskyne, ktorá je vzadu Adlitzu a cesta sa volá Working like a dog (8+).

Lezenie miestnych sedmičiek si navidomoči najviac užíval Edo, ktorý hlasnou zvukovou kulisou o tom nenechal nikoho na pochybách. Svojou vskutku bohatou slovnou zásobou a brilantným výberom a skombinovaním všakovakých vulgarizmov do nezriedka bizarných spojení až neologizmov vyvolával úsmev u všetkých slovanov, ktorí boli v dosahu (dokriku). A v posledný deň sme opäť zavítali do Malaga wandl, kde som si bol zobrať svoj pytel (tentokrát, už dobre rozlezený to šlo bez problému) a ešte som onsajtol vedľa Kampf den bäume (8+/9-). Už podľa názvu šlo o boj, ale skôr o život kvôli nezmyselne osadenému prvému isteniu nad 10 m komínom a ďalej sa tiež tvrdo bojovalo, bez výrazných chytov, bez oddychu… no obrovský rozdiel oproti Adlitzu. Ostatný si zase pekne zabojovali v neďalekej previsnutej špárke za 8-… no a na jej konci zazvonil zvonec a pre tých trpezlivých, čo sa dočítali až sem je tu konec, ko-ko-ko-konec.

Janči

[View with PicLens]