13.8.2015 Horúce a typické letné počko pokračuje už druhý týždeň. Ráno jasno, rýchly vývoj kopovitej oblačnosti a poobede búrky a prehánky.  V utorok hlásili trochu lepšie, tak Zombi a Krtko vyrazili na Ostrvu. Ja som chcel tiež, len som tak narýchlo nezohnal spolulezca.

A v stredu sa nečakane všetky štyri meteostnice ktoré sledujem zhodli, že štvrtok bude suprový. Tak rýchlo zohnať spolulezca. Katka je s Peťom v Tatrách, Tomi mi nedvíha telefón, tak volám Daliborovi. Bo minule vyhlásil, že on môže takmer vždy.
Najprv chcel že v piatok, ale veľmi rýchlo som ho presvedčil, že pekne bude vo štvrtok. Tak spolulezca už mám, a kam s ním. Kondičku má vcelku dobrú, po horách toho nabehal už dosť, lezie tak okolo 5-6, tak som si spomenul na Batizák a na Kutové platne. Jedna z veľmi pekných, kultových ciest v Tatrách. A oproti mojej poslednej návšteve tejto cesty v roku 1983 pribudli borháky na takmer všetkých štandoch. Musím povedať, že po tých 32 rokoch som si takmer nič nepamätal. Ani to aká je Batizovská dolina dlhá, koľko šľapania do kopca po šutroch a suti pod stenu, a aj samotná cesta ma viackrát prekvapila.

Ráno vyrážame pred štvrtou z Košíc a o 5:40 už vyrážame z Hágov. „Schody do nebe“ idú pomerne rýchlo, a za 95 minút sme pri Batizovskom plese. Fučí dosť chladný severák, slnko schované za mrakmi, tak len hlt vody a pokračujeme. V Batizovskej doline som bol dohromady šesťkrát, naposledy v 1987, ale spomienky boli trochu krajšie ako skutočnosť. Teraz na mňa pôsobila viac ponuro. Uzavretá vysokými hradbami Končistej, Batizáku a Gerlachu.

Pod stenu prichádzame o pol deviatej, rýchlo sa prezliekam a dávam na seba všetko čo mám. Aj tak som nejaký vybľutý. Je mi zima, trasie ma… no tak nejako ma ten rýchly výšľap a vietor obral nateraz o všetkú energiu. A žasnem nad Daliborom, ktorý má len tričkos krátkym rukávom a vetrovku.

O štvrť na desať naliezam do cesty. Stuhnutý, naobliekaný so zmrznutými prstami, no žiadna pohoda. Druhá dĺžka už ide lepšie, mraky sa roztŕhali a vykukol solux, tak na druhom štande vyzliekam vestu a čierne tričko s dlhým rukávom. Bo zrazu horúco. Tretia a štvrtá dĺžka parádne platne. Z dvoch dlhých dĺžok som spravil štyri. Aby lano nedrelo. A potom ešte tri dlhé dĺžky ku zlaňáku pod vrcholom.

O druhej krátky bufet, a keďže v diaľke sa ozvalo slabé „hrmkanie“ robíme zlaňák a poď ho dole. Po siedmych zlaňákoch sme niečo po štvrtej pod stenou. Pri druhom zlaňaku som vymyslel taký zlepšovák, že lano je dosť dlhé, a jeden zlaňák vynechám. Nebolo. Chýbalo takých sedem metrov. Tak Dalibor zlanil na dvakrát, a ja pripnutý ku starej skobe v stene bez lana som potom pristúpil za ním na lano. Potom dva zláňáky hodne do traverzu, človek má pocit, že ho to vypľuje a spraví 30 metrové kyvadlo.
Dve dĺžky nad zemou mi spadol kýblik a tak nastúpil univerzálny polovičný loďák. Blbosť. Čo je univerzálne, nie je optimálne. Aj napriek veľkej pozornosti sa mi z lana uplietol taký krásny vrkoč, že nejadna dievka by závidela. Tak som si spomenul na Vlada Procházku a karabínovú brzdu, ktorú som použil na posledný zlaňák. Síce málo brzdí, ale s prusíkom to ide a hlavne, nerobí z lana vrkoč. Tak ponaučenie pre budúcnosť, kyblík je veľmi dôležitý, ak vás čaká veľa zlaňákov a dávať naň pozor, bo po dvoch-troch zlaňákoch cez polloďák už laná ani nerozpletiete. A ešte keď sa treba ponáhľať…radšej na to nemyslieť.

Spod steny Dalibor vyráža tak okolo pol piatej, ja ešte tak pol hodiny jem, pijem a balím matroš. Za Batizovským plesom ho dobieham, a pokračujem svojím tempom na čapáka v Hágoch. Pri stanici je taká útulná krčmička a Zuber 11° za euro. Práve som dopíjal tretie, keď dorazil Dalibor s autom. Tak vyrážame pohodovým tempom do Košíc, celú cestu kecáme po krásnom lezeckom zážitku. A o deviatej sme už doma.
Po tridsiatich dvoch rokoch som si zopakoval krásny lezecký zážitok z krásnej cesty za perfektného počasia. V roku 1983 som to liezol ako neistené sólo, v októbri, v stredu, úplne sám v doline. A nikto vtedy nevedel kde som. Teraz to bol úplne iný zážitok. Všetko bolo podobné. Krásne počasie, po chvíli sami v doline (jedna dvojka naliezla do Kutových platní pred nami, ale rýchlo sa stratili), úžasné zážitky z peknej cesty…

Ale teraz som sa o ne delil s Daliborom.

Maggi

[View with PicLens]